Od narodenia P. O. Hviezdoslava uplynie 2. februára 170 rokov
Spisovateľ riešil osudy vlastného národa, spájal ich s osudmi ostatných národov.
Bratislava 2. februára (Skolske.sk)
Básnik, dramatik a prekladateľ Pavol Országh Hviezdoslav podstatným spôsobom zasiahol do všetkých oblastí slovenskej literárnej tvorby a kultúry na sklonku 19. a začiatkom 20. storočia. Od jeho narodenia uplynie v sobotu 2. februára 170 rokov.
Spisovateľ riešil osudy vlastného národa, spájal ich s osudmi ostatných národov a staval sa na stranu európskych humanistov. Pseudonym Hviezdoslav má pre Slovákov zvuk nespornej, všeobecne uznávanej literárnej hodnoty.
Pavol Országh sa narodil 2. februára 1849 vo Vyšnom Kubíne. Študoval na gymnáziu v dnešnom maďarskom meste Miškovec, na evanjelickom lýceu v Kežmarku a na Právnickej akadémii v Prešove. V roku 1875 zložil advokátske skúšky v Budapešti (dnes Maďarsko).
Ako právnik pôsobil v Martine, Senici, Námestove a v Dolnom Kubíne. Od roku 1904 sa venoval výlučne literatúre.
Jednoslovným pseudonymom Hviezdoslav si Pavol Országh naplnil sen z detstva, keď ho fascinoval pohľad na nekonečné priestory nočnej oblohy posiatej množstvom hviezd a súhvezdí. Použil ho prvýkrát v roku 1877 v básnickom nekrológu za zosnulým Viliamom Pauliny-Tóthom a dôrazne ho používal na podpisovanie svojich diel až do konca života.
Prvú poéziu začal písať ako gymnazista v maďarčine a nemčine
Od roku 1867 tvoril už v slovenčine a tieto básne potom vydal v knižnom debute Básnické zbierky Jozefa Zbranského (1868). Hviezdoslavov vstup do slovenskej literatúry je spojený s almanachom Napred. Počas štúdií v Prešove patril k jeho zostavovateľom a bol jeho hlavným autorom. Ako vedúca básnická osobnosť Slovenských pohľadov a prostredníctvom nich slovenskej literatúry v poslednej tretine 19. storočia bol majstrom prírodnej a reflexívnej lyriky a tvorcom cizelovaného básnického jazyka. Studnicou jeho inšpirácie bola príroda. Trvalým znakom Hviezdoslavovej lyriky je rozpätie od intímnych a rodinných motívov k problémom národným a svetovým, pričom sa toto rozpätie prehlbovalo o sociálne vzťahy vnútri vlastného národa. V oblasti drámy sa pokúšal kombinovať verš s prozaickou vetou. V epike prekonal romantizujúce koncepcie a dospel k realisticky poňatej kronike slovenskej dediny.
Jeho málo doceneným počinom bolo nastolenie jambického verša
Súvisel s formovaním jeho "vysokého" štýlu poézie. Najplodnejším obdobím Hviezdoslavovej básnickej tvorby boli dve desaťročia pobytu v Námestove (1879-1899), kedy vytvoril vrcholné lyrické a epické diela. Očarujúca hornooravská príroda, život a osudy prostého oravského človeka vtlačili jeho dielu originalitu a poetickú krásu. Príkladom je skladba Hájnikova žena (1884–1886), eposy Ežo Vlkolinský (1890) a Gábor Vlkolinský (1897–1899), lyrické cykly Sonety (1886) a Letorosty 1-3 (1885–1896), ako aj cykly prírodnej lyriky Prechádzky jarom (1898) či Prechádzky letom (1898 ). Popri lyrike a epike už ako zrelý umelec vytvoril drámu Herodes a Herodias (1909). Protestom proti krutosti prvej svetovej vojny sú jeho Krvavé sonety (1914). Písal aj tzv. príležitostné básne, v ktorých citlivo a neraz veľmi presne komentoval zdvihy a pády národného života v časoch jeho silnejúceho útlaku. Okrem toho preložil základné diela svetovej literatúry vrátane Alexandra Sergejeviča Puškina, Michaila Jurieviča Lermontova, Adama Mickiewicza, Juliusza Slowackého, Williama Shakespeara, Johanna Wolfganga von Goetheho, Imre Madácha, ako aj výber z lyriky Sándora Petöfiho, Jánosa Aranya a Friedricha Schillera.
V máji 1918 viedol P.O. Hviezdoslav slovenskú delegáciu na oslavách 50. výročia vzniku Národného divadla v Prahe. Do svojho prejavu vložil náznak možného blízkeho spolužitia Slovákov a Čechov. Preto koncom toho istého roka nadšene privítal vznik Československej republiky (ČSR).
Básnik Pavol Országh Hviezdoslav zomrel 8. novembra 1921 v Dolnom Kubíne vo veku 72 rokov.
Televízna dramatizácia eposu Ežo Vlkolinský P. O. Hviezdoslava bola sfilmovaná v roku 1978 v réžii Jozefa Pálku. Tento film nie je len o hereckej dokonalosti Michala Dočolomanského, Viliama Zárorského či jazykolamných dialógoch, ale o celkovej situácii, ktorá u nás kedysi panovala. Úpadok zemianstva, ktorý Pavol Országh Hviezdoslav vo svojej epickej skladbe zachytil je badateľný aj v tomto filme.
O celoživotnom putovaní a manželstve básnika nám veľa prezradí zachovaná korešpondencia, uložená v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice (SNK). Nachádzajú sa tam aj fotografie jednej z najvýznamnejších osobností slovenskej literatúry. Takmer na každej fotke má spisovateľ inú mašľu - svetlú, tmavú, károvanú, bez vzoru, bodkovanú. Tie boli súčasťou imidžu vždy upraveného elegána Pavla Országha Hviezdoslava.