Známe i menej známe osobnosti našej histórie: Gabriel Kolinovič – Šenkvický
Gabriel Kolinovič – Šenkvický patril k uznávaným historikom svojej doby.
Bratislava 07.02.2025 (Skolske.sk)
24. marca 1698 sa v Šenkviciach narodil historik Gabriel Kolinovič – Šenkvický (24. marec 1698 – 22. december 1770).
Už za svojho života sa zaradil medzi uznávaných historikov. Bol správcom majetku šľachtického rodu Pálfyovcov a tabulárnym notárom v Bratislave. Zaoberal sa zbieraním historických prameňov a stal sa známym ako autor viacerých historických diel. Vo svojich dielach sa snažil o hodnoverný opis povstania Františka Rákociho II., Rakúsko – tureckej vojny, dejín uhorského snemu, venoval sa histórii rytierskeho rádu templárov, spracoval životopisy Jozefa Eszterházyho a viacerých uhorských šľachticov. Pri tvorbe diela Notitia Hungariae novae úzko spolupracoval s Matejom Belom. Dielo popisuje udalosti Uhorského snemu z roku 1741.
Zaoberal sa aj dejinami Šenkvíc. Na základe štúdia diel historikov J. Sdegegyho a S. Timona dospel k názoru, že Šenkvice založili Chorváti približne v rokoch 1544 – 1550.
Vydajme sa do minulosti a nahliadnime do jeho životopisu. Gabriel Kolinovič sa narodil v zemianskej rodine, ktorej majetok zničili kuruci počas povstania Františka Rákociho II. Štúdia absolvoval v Svätom Jure, Modre, Trnave a v Bratislave. Po štúdiách vstúpil do Rádu milosrdných bratov. V ráde bol ešte len „novicom“, keď ho začali trápiť vážne zdravotné problémy, kvôli ktorým sa rozhodol vystúpiť z rádu. Prešiel ťažkým obdobím choroby a beznádeje. Po vyliečení sa zamestnal ako pisár u správcu Pálfyovského majetku , Michala Šipekyho v Trnave . Funkciu pisára vykonával 4 roky. Následne sa stal tabulárnym notárom v Bratislave. Po tom, čo mu otec odovzdal statok, sa vrátil do Šenkvíc, kde sa aj oženil.
Narodilo sa mu 5 dcér a syn Ondrej, ktorý v roku 1751 zomrel vo veku 8 rokov. Hľadanie historickej pravdy a súvislostí sprevádzali jeho životnú dráhu. K jeho najznámejším dielam patria: Chronicon militaris ordinis equitum Templariorum (vydané v Pešti . Predpokladá sa, že na obale knihy je medyritina znázorňujúca jeho podobizeń). Pri tvorbe uvedeného diela využíval najmä materiály z ostrihomského cirkevného archívu.
Druhé dielo Ondreja Kolinoviča Posthuma memoria Josephi Eszterházy, Dalmatiae, Croatiae et Sclavoniae proregis bolo vydané v Trnave roku 1754. Tretie, z hľadiska použitých historických prameňov najcennejšie dielo Nova Ungariae Periodus bolo vydané v Budíne v roku 1790. Toto dielo je významné i tým, že podrobne pojednáva o zasadnutiach Uhorského snemu, ktorého členom bol i sám Kolinovič. Gabriel Kolinovič – Šenkvický zomrel 22. decembra 1770. Väčšina jeho diel sa zachovala v rukopise.
K najzaujímavejším rukopisným dielam patria: Commentariorum de rebus Ungaricis libri XIII. ( Obsahujú záznamy o dejinách Uhorska v 13 zväzkoch, kde sú obsiahnuté dejiny Uhorska v rokoch 1701 – 1720, komentáre o Rákociho povstaní,...). Dielo doplňuje Fulcrum Commentariorum de rebus Ungaricis. V rukopisoch Kolinoviča je aj podrobný popis sedemročnej vojny v listoch. Jeho posledné dielo nesie názov Biennium Societati Jesu ter infelix.
Všetky jeho rukopisy sú písané veľmi úhľadným písmom, obsahujú dovedna 2060 strán. Vo svojom závete ich poručil Benediktínskemu rádu. Po zrušení rádu Jozefom II. Sa jeho diela dostali do Univerzitnej knižnice v Pešti. Po obnovení Benediktínskeho rádu sa všetky rukopisy stali opäť majetkom benediktínov.
Marec 2025
