Navždy sa zachováááá...naša gympľácka tradícia ;-)
V našom zábavnom programe sme sa vrátili aj do detských čias a zinscenovali rozprávku o Popoluške, v hlavnej úlohe s Milanom
Krompachy 02.12.2024 (Skolske.sk)
Ako to už býva, november je čas spojený so skorým stmievaním sa a vyťahovaním teplých svetrov , ale aj s jedinečnou a nezabudnuteľnou udalosťou, akou je stužková slávnosť.
To, že jej čas sa blíži, sme si my maturanti začali uvedomovať až vtedy, keď bola naša objednávka na zelené stužky a oznamká odoslaná. Od toho momentu bolo na krompašskom gymnáziu akosi rušno.
Postupne sa začalo všetko rozbiehať. Predstava bola jasná - výzdoba bude vo veľkom štýle a program tiež namakaný. Nacvičovalo sa, kedy a kde sa dalo. Cez prestávky, na telesnej výchove alebo na voľných hodinách.
Zo zborovne každý deň zmizol reprák a z telocvične sa ozývali rovnaké pesničky stále dookola. Naším najväčším a najprešpekulovanejším dielom bol tanec, v ktorom okrem našich šarmantných spolužiačok vystupovali aj chlapci. Popravde, boli sme veľmi milo prekvapené, keď bez reptania súhlasili s pridelenou úlohou. Svoj dáždnikový tanec spočiatku nacvičovali s florbalovými hokejkami, preto musíme pochváliť chlapčenskú vynaliezavosť a kreativitu. Ich tanečné kreácie boli v daný večer odmenené veľkým potleskom.
V našom zábavnom programe sme sa vrátili aj do detských čias a zinscenovali rozprávku o Popoluške, v hlavnej úlohe s Milanom. Ten svojím presvedčivým a mimoriadnym hereckým výkonom očaril nielen rodičov, partnerov, ale aj našich učiteľov. Nesmieme zabudnúť ani na Dobrú vílu, ktorá spolu s Popoluškou musela podstúpiť vlasovú premenu, ale úplne dobrovoľne.
O hudobné čísla som sa postarala ja, Lucia, svojím spevom aj hrou na klavíri, do ktorého som vložila maximum. Spolu so mnou sa predviedla aj Timea, ktorá hrou na husliach v piesni Fairytale očarila prítomných hostí tak, že sa cítili naozaj rozprávkovo.
A aby to celé nebolo len o nás, prizvali sme si medzi nás na scénu aj naše mamky a učiteľky. Ich vedomosti si preverila spolužiačka Dia v kvíze 3 proti 3. Pôvodne sme chceli 5 proti 5 aj s Andrejom Bičanom, ale ako poznamenala Diana, zruinovalo by to náš rozpočet. Koniec koncov, ani nám ho nebolo treba, pretože aj bez vyplatenia sľúbenej odmeny číslo malo veľký úspech. No a zatiaľ čo sa oteckovia zabávali na svojich polovičkách, nevedeli, že o chvíľu príde rad aj na nich v Oteckovskom kvíze. V ňom si ich vedomosti o vlastných deťoch preverila Peťka. Pripravila si priam zákerné otázky, ale na počudovanie, odpovede zvládli bravúrne.
Možno by si niekto povedal, že tam by už program aj mohol končiť, ale tak to ani zďaleka nebolo. Posledné dni pred stužkovou nás tlačil čas a nám z toho už vlasy dupkom stáli. Samozrejme, prišli chvíle, keď sme si do nich aj skočili, ale všetko nakoniec dobre dopadlo. Tak to bolo aj v deň D, keď nám vypadlo jedno číslo v programe a my sme nevedeli, čo robiť. Našťastie, naša triedna, dobrá duša, prišla s nápadom, aby si chlapci zaplávali. A verte, či neverte, chlapci za necelú hodinu nacvičili Aquabely. Čo treba podoknúť je, že úplne sami, s vlastnou choreografiou a bez nežnej ženskej pomoci. Samozrejme, to v slávnostný večer zožalo jeden z najväčších potleskov.
Aby to nebolo len o zábave, prišli chvíle, kedy sme si veru poplakali. Emotívnym bolo pre nás ďakovanie učiteľom a rodičom. Samozrejme, že sme počítali s tým, že vyroníme nejaké tie slzy, ale nie, že ich bude toľko a že to pôjde tak bezprostredne a od srdca. Poviem vám, ani u rodičov a učiteľov neostalo oko suché. Toto boli pre nás magické okamihy, keď sme boli na seba pyšní, pretože sme úprimne vyjadrili svoje city a vďaku.
Ako to už býva zvykom, keď odbila polnoc, nastala hodina pravdy. Vtedy sa o nás prítomní dozvedeli všeličo vo veršovaných básničkách. Veru, všetky boli podarené a naozaj vystihli to, akí sme. Stáli sme tam všetci spoločne ako jedna trieda, ktorú spája silné puto. Začali sme si uvedomovať, že toto je náš posledný spoločný rok a potom sa všetci rozídeme na všetky svetové strany. Dúfame však, že tým náš príbeh nekončí presne tak, ako sme si zaspievali o polnoci v spoločnej piesni.
Ani sme si nestihli poriadne zatancovať a večer sa neúprosne, ale isto blížil k záveru. A nám prišlo smutno, ako ten náš slávnostný a nezabudnuteľný čas s našimi najbližšími rýchlo ubieha. Celé tie týždne príprav, skúšok, tancovania, čítania príhovorov stále dookola bude o chvíľu preč. Zo sály pomaly odchádzali hostia, stoličky ostávali prázdne a na tanečnom parkete ostalo len pár ľudí. Krásne šaty a obleky sa odložili naspäť do skríň a nám sa tak už len v pamäti zachová, ale nadlho – tá naša stužková.
