V Nových Zámkoch sa konala vernisáž autorskej výstavy Vladislava Poláka

       „Keď na nedávnej  stretávke  s mojimi bývalými žiakmi autor výstavy, Vladislav Polák, spomenul, že maľuje, a  má viac ako dve stovky namaľovaných obrazov, úprimne sa priznám, že ma to prekvapilo, lebo  inžiniera s dušou výtvarného umelca tak často nestretneme. Jeho výtvarná púť síce nezačala v rannom detstve ako u väčšiny umelcov, ale je o to je intenzívnejšia.  A odvahu vystaviť svoju tvorbu  dostal po ponuke, pri otváraní firmy, v Metropolitane v Bratislave, v roku 2022, kde mal prvú samostatnú výstavu. V tom istom roku prihlásil svoje práce do Výtvarného spektra, celoštátnej postupovej súťaže neprofesionálnej výtvarnej tvorby a v krajskom kole tejto súťaže bol úspešný, po tri roky po sebe. A jeho  práce boli súčasťou spoločnej autorskej výstavy v galerijných priestoroch Zichyho paláca. Narodil sa v roku 1961 v Snine na Východnom Slovensku, odkiaľ pochádza jeho mamička a otec je rodákom Jasovej, kde si napokon za miesto svojho spolužitia zvolili   Jasovú, v ktorej Vlado prežil svoje krásne detstvo. Po absolvovaní ZŠ v Dubníku, sa v   16-tich rokoch  dostal na štúdiá do Bratislavy a tá mu učarovala. Po maturite na SPŠ, v odbore strojníctvo a automobily   sa rozhodol študovať na STU, kde získal inžiniersky titul a ďalšie  štúdium absolvoval na Právnickej fakulte UK. Neskôr získal aj  titul PhD.  Jeho záľuba vo futbale, cestovaní, fotografovaní, štúdiu cudzích jazykov, študijné pobyty v rôznych krajinách sveta, spoznávanie ľudí, ich života,  mentality, kultúry, radosti i utrpení, sa stali námetmi pre jeho výtvarnú tvorbu, v ktorej vidno emócie   a to  veľmi hodnotné. Paul Cezanne, francúzsky maliar,  postimpresionsta, vyjadril jednu zaujímavú myšlienku, ktorá je akoby ušitá na mieru nášho dnešného vystavovateľa:    „Umelecké dielo, ktoré nezačalo emóciami, nie je umením.“  A v dielach Vladislava Poláka prevažujú skutočne  silné emócie, výpovede ľudí, ich problémov, strastí, hrôzy vojny, chudoby.  Sú to živé obrazy svedectva o živote. O živote ľudí, s ktorými sa stretol na svojich cestách a upútali ho ich životné  príbehy, o ktorých nám porozpráva autor sám. Bohatú tvorbu Vladislava Poláka nerozdeľujeme  na základe použitia výtvarnej techniky, pretože ide vždy o  olejomaľbu na plátne.  Z hľadiska obsahu a formy sú to portréty, postavy  a  príroda.          Pri olejomaľbách na plátne ide skôr o kombináciu realizmu, symbolizmu a abstrakcie, so zmyslom pre detail, čo môžeme vidieť hlavne na portrétoch a postavách žien. Žena, je napokon veľmi častým  motívom autora, najmä jeho akty a reálny, s nábojom expresívnosti, obraz ženy,  poetickej, plnej lyriky. Často však používa vo svojej  tvorbe jednu farbu s jej farebnými škálami, s intenzitou od najbledšej, po najsýtejšiu. Portréty, ktoré maľuje, veľakrát kombinuje do prísnych geometrických  tvarov vyjadrujúcich proporčne a umelecky stvárnenie vyváženej kompozície. Jeho farebná škála sa skladá hlavne z pochmúrnych zemitých farieb, kde prevažuje tmavá hnedá, ktorú často kombinuje s tmavou modrou.          Kontrast medzi statickou pozíciou postavy a plynulosťou jej tvarov, ale i dobré poznanie anatómie a fungovania ľudského tela,  telesných čŕt a proporcií, sú v jeho obrazoch jedinečné. Svetlo je sústredené na najvýznamnejšie postavy a dodáva tak priestoru dynamický ráz.          Samostatnú kapitolu predstavujú obrazy prírody. Na nich možno pozorovať prvky impresionizmu, ktorého znakmi  sú bezprostrednosť, spontánnosť a zachytenie neopakovateľného okamihu. Nerešpektuje veľa  pravidiel výtvarného umenia. Nadväzuje na realizmus, s ktorým má veľa spoločných prvkov. Jeho diela  sa vo svojej primárnej podstate snažia u diváka vyvolať silné emócie, ktoré by ich dokázali vytrhnúť z každodenného prežívania skutočnosti. Takto vzniknutá reakcia na umelecké dielo v sebe ukrýva veľké množstvo aspektov: od nezaujatej predstavivosti až po intenzívne emocionálne prežívanie. Pokiaľ je možné  pochopiť dielo Vladislava Poláka na základe zistenia, že maliar nachádzal motív obrazov vo vlastnom psychickom rozpoložení, z ktorého čerpal námety svojich obrazov a vedome vytváral maľbu, máme pred sebou jedinečný výtvor, ktorý svojou neurčitou formou pripomína na jednej strane embryonálnu formu schopnú doteraz  ďalšieho rozvoja, na druhej strane,  prebúdza asociáciu na ďalšiu tvorbu. Práve prostredníctvom jeho diela poznávame svet, taký aký je. Nádherný, ale aj krutý, ktorý interpretuje svoje myšlienky, prostredníctvom výtvarného umenia a tak spoznáva okolitý svet. Takéto stretnutia s umením akcie, umením voľnej prezentácie a komunikácie vytvára u diváka nové a nové autentické zážitky, emócie (radosť, smútok, fóbie, mánie a pod.). Je to snúbenie sa konštruktívnej kreativity a možnej deštrukcie, prostredníctvom účinku náznakovej provokácie. Na rozdiel od klasického umenia, ktoré pozná svoje danosti, vymedzenosť a relatívnu obmedzenosť, tento prejav je plodom daru, schopnosti, ktorá nemá ohraničené akademické normy, je to konceptuálna schopnosť umelca rovnocenne komunikovať s divákom a za pomoci istej umeleckej ilúzie ho konfrontovať s umením klasickým. Ako je to blízke slovám v odpovedi Andyho Warhola na otázku, či študuje dejiny umenia, údajne odpovedal, že načo, keď on sám je umenie. A možno práve odpoveď Andyho Warhola nám pripomína aj Vladislava Poláka, samouka, ktorý dokáže umelecky  a výtvarne stvárniť emócie, aj keď ku tomu nebol akademicky vedený. A záverom pridávam jednu krásnu  myšlienku Pabla Picassa,  španielskeho maliara, sochára, grafika, keramika a scénografa: „Keď som bol dieťa, moja matka mi povedala:" Ak si vojak, stane sa z teba generál. Ak si mních, bude z teba pápež." Namiesto toho som sa stal maliarom, a je zo mňa Picasso.“ A možno práve aj Vladislav Polák  sa stane takýmto Piccasom.“       „Keď na nedávnej  stretávke  s mojimi bývalými žiakmi autor výstavy, Vladislav Polák, spomenul, že maľuje, a  má viac ako dve stovky namaľovaných obrazov, úprimne sa priznám, že ma to prekvapilo, lebo  inžiniera s dušou výtvarného umelca tak často nestretneme. Jeho výtvarná púť síce nezačala v rannom detstve ako u väčšiny umelcov, ale je o to je intenzívnejšia.  A odvahu vystaviť svoju tvorbu  dostal po ponuke, pri otváraní firmy, v Metropolitane v Bratislave, v roku 2022, kde mal prvú samostatnú výstavu. V tom istom roku prihlásil svoje práce do Výtvarného spektra, celoštátnej postupovej súťaže neprofesionálnej výtvarnej tvorby a v krajskom kole tejto súťaže bol úspešný, po tri roky po sebe. A jeho  práce boli súčasťou spoločnej autorskej výstavy v galerijných priestoroch Zichyho paláca. Narodil sa v roku 1961 v Snine na Východnom Slovensku, odkiaľ pochádza jeho mamička a otec je rodákom Jasovej, kde si napokon za miesto svojho spolužitia zvolili   Jasovú, v ktorej Vlado prežil svoje krásne detstvo. Po absolvovaní ZŠ v Dubníku, sa v   16-tich rokoch  dostal na štúdiá do Bratislavy a tá mu učarovala. Po maturite na SPŠ, v odbore strojníctvo a automobily   sa rozhodol študovať na STU, kde získal inžiniersky titul a ďalšie  štúdium absolvoval na Právnickej fakulte UK. Neskôr získal aj  titul PhD.  Jeho záľuba vo futbale, cestovaní, fotografovaní, štúdiu cudzích jazykov, študijné pobyty v rôznych krajinách sveta, spoznávanie ľudí, ich života,  mentality, kultúry, radosti i utrpení, sa stali námetmi pre jeho výtvarnú tvorbu, v ktorej vidno emócie   a to  veľmi hodnotné. Paul Cezanne, francúzsky maliar,  postimpresionsta, vyjadril jednu zaujímavú myšlienku, ktorá je akoby ušitá na mieru nášho dnešného vystavovateľa:    „Umelecké dielo, ktoré nezačalo emóciami, nie je umením.“  A v dielach Vladislava Poláka prevažujú skutočne  silné emócie, výpovede ľudí, ich problémov, strastí, hrôzy vojny, chudoby.  Sú to živé obrazy svedectva o živote. O živote ľudí, s ktorými sa stretol na svojich cestách a upútali ho ich životné  príbehy, o ktorých nám porozpráva autor sám.Bohatú tvorbu Vladislava Poláka nerozdeľujeme  na základe použitia výtvarnej techniky, pretože ide vždy o  olejomaľbu na plátne.  Z hľadiska obsahu a formy sú to portréty, postavy  a  príroda.         Pri olejomaľbách na plátne ide skôr o kombináciu realizmu, symbolizmu a abstrakcie, so zmyslom pre detail, čo môžeme vidieť hlavne na portrétoch a postavách žien. Žena, je napokon veľmi častým  motívom autora, najmä jeho akty a reálny, s nábojom expresívnosti, obraz ženy,  poetickej, plnej lyriky. Často však používa vo svojej  tvorbe jednu farbu s jej farebnými škálami, s intenzitou od najbledšej, po najsýtejšiu. Portréty, ktoré maľuje, veľakrát kombinuje do prísnych geometrických  tvarov vyjadrujúcich proporčne a umelecky stvárnenie vyváženej kompozície. Jeho farebná škála sa skladá hlavne z pochmúrnych zemitých farieb, kde prevažuje tmavá hnedá, ktorú často kombinuje s tmavou modrou.         Kontrast medzi statickou pozíciou postavy a plynulosťou jej tvarov, ale i dobré poznanie anatómie a fungovania ľudského tela,  telesných čŕt a proporcií, sú v jeho obrazoch jedinečné. Svetlo je sústredené na najvýznamnejšie postavy a dodáva tak priestoru dynamický ráz.          Samostatnú kapitolu predstavujú obrazy prírody. Na nich možno pozorovať prvky impresionizmu, ktorého znakmi  sú bezprostrednosť, spontánnosť a zachytenie neopakovateľného okamihu. Nerešpektuje veľa  pravidiel výtvarného umenia. Nadväzuje na realizmus, s ktorým má veľa spoločných prvkov.Jeho diela  sa vo svojej primárnej podstate snažia u diváka vyvolať silné emócie, ktoré by ich dokázali vytrhnúť z každodenného prežívania skutočnosti. Takto vzniknutá reakcia na umelecké dielo v sebe ukrýva veľké množstvo aspektov: od nezaujatej predstavivosti až po intenzívne emocionálne prežívanie.Pokiaľ je možné  pochopiť dielo Vladislava Poláka na základe zistenia, že maliar nachádzal motív obrazov vo vlastnom psychickom rozpoložení, z ktorého čerpal námety svojich obrazov a vedome vytváral maľbu, máme pred sebou jedinečný výtvor, ktorý svojou neurčitou formou pripomína na jednej strane embryonálnu formu schopnú doteraz  ďalšieho rozvoja, na druhej strane,  prebúdza asociáciu na ďalšiu tvorbu.Práve prostredníctvom jeho diela poznávame svet, taký aký je. Nádherný, ale aj krutý, ktorý interpretuje svoje myšlienky, prostredníctvom výtvarného umenia a tak spoznáva okolitý svet. Takéto stretnutia s umením akcie, umením voľnej prezentácie a komunikácie vytvára u diváka nové a nové autentické zážitky, emócie (radosť, smútok, fóbie, mánie a pod.). Je to snúbenie sa konštruktívnej kreativity a možnej deštrukcie, prostredníctvom účinku náznakovej provokácie. Na rozdiel od klasického umenia, ktoré pozná svoje danosti, vymedzenosť a relatívnu obmedzenosť, tento prejav je plodom daru, schopnosti, ktorá nemá ohraničené akademické normy, je to konceptuálna schopnosť umelca rovnocenne komunikovať s divákom a za pomoci istej umeleckej ilúzie ho konfrontovať s umením klasickým. Ako je to blízke slovám v odpovedi Andyho Warhola na otázku, či študuje dejiny umenia, údajne odpovedal, že načo, keď on sám je umenie. A možno práve odpoveď Andyho Warhola nám pripomína aj Vladislava Poláka, samouka, ktorý dokáže umelecky  a výtvarne stvárniť emócie, aj keď ku tomu nebol akademicky vedený. A záverom pridávam jednu krásnu  myšlienku Pabla Picassa,  španielskeho maliara, sochára, grafika, keramika a scénografa: „Keď som bol dieťa, moja matka mi povedala:" Ak si vojak, stane sa z teba generál. Ak si mních, bude z teba pápež." Namiesto toho som sa stal maliarom, a je zo mňa Picasso.“ A možno práve aj Vladislav Polák  sa stane takýmto Piccasom.“