Bratislava 27. mája (Teraz.sk) - Inkluzívny jazyk rúca dorozumievacie bariéry a prispôsobuje reč tomu, komu je určená. Platí to aj u policajtov, bezrodovú reč však u nich nehľadajte. Zato zmysel pre humor im nechýba. 

„Dopravnému policajtovi sa hovorí aj zmrzlinár či mestskému policajtovi šmolko,“ poznamenala v rozhovore pre Teraz.sk autorka Slovníka policajných profesionalizmov, Prof. PhDr. Oľga Orgoňová, CSc., z Katedry slovenského jazyka a teórie komunikácie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. 


-Čo je inkluzívny jazyk? Aké parametre by mala mať naša reč, aby sme ju mohli nazvať inkluzívnou?-
Inkluzívny jazyk rúca dorozumievacie bariéry medzi odborníkmi a neodborníkmi, vedcami a laikmi, lekármi a pacientmi, dospelými a deťmi... Ide o to, že každý z nás prispôsobuje podľa potreby svoju reč tak, aby mu rozumel jeho aktuálny partner: učiteľ sa prispôsobuje rečou žiakovi, lingvista v jazykovom okienku musí byť zrozumiteľný laikovi, či akýkoľvek profesionál v reči orientovanej na neprofesionála primerane popularizuje svoj prejav. 

Primerane (ne)náročným jazykom nesporne komunikujete aj Vy vo Vašom periodiku, ináč by Vám čitatelia nerozumeli a nečítali by Vás. Taký dopravný policajt vo svojej „internej“služobnej správe bude písať o semafore ako o „svetelnom signalizačnom zariadení“, ale s bežnými cudzími ľuďmi bude hovoriť tak, aby to bolo zrozumiteľné pre bežného človeka – teda o semafore. A ak bude mať priestor na neformálnejšie vyjadrovanie (napríklad v reči so známymi), tak iste uprednostní výraz svetlá. Inkluzívnosť vyjadrovania nie je žiadna novinka. Inkluzívna slovenčina je v rukách „kompetentných“ menšín, ktoré sa musia rečou prispôsobiť „nekompetentnej“ väčšine, nie naopak. Keby hŕstka novinárov písala pre národ nepochopiteľné, ťažkopádne či vulgárne texty, ľudia by ich odmietli. Boli by to texty pre nikoho a také noviny by skrachovali.


-Existujú názory, podľa ktorých by inkluzívny jazyk nemal obsahovať výrazy presne identifikujúce rod, napríklad by sme nemali hovoriť o policajtoch a policajtkách, ale o "policajtstve". Nemali by sme hovoriť o psovodoch a psovodkách, ale "psovodstve". Má význam snažiť sa pretvoriť jazyk týmto spôsobom? Bude potom ešte zrozumiteľný?-
Experimentovanie s jazykom je jedna z možností používania jazyka v skupinovej komunikácii. Príslušníci Vami spomenutých „bublín“ pociťujú potrebu vyjadrovať generickú identitu ľudí vo svojom prostredí po svojom. Ak majú potrebu hovoriť medzi sebou o osobách disponujúcich garantstvom namiesto „o garantoch“, nie je potrebné im to odopierať. 

Skupinové variácie slovenčiny sú prítomné napríklad aj v úradnej reči dopravných policajtov, v ktorej sa „smrť“ (pri autonehode) vyjadruje ako zranenie nezlučiteľné so životom. Tam podľa mňa ide o modifikáciu v mene objektívnosti a presnosti. 

Dá sa s tým stretnúť aj inde, povedzme v reči marketingovo založených verbálnych inovátorov. Tí „schôdzku“ (mimo pracoviska) označujú ako externý kreatívny míting a „žúrku“ako teambuilding. Ich inakosti vo vyjadrovaní si spájam zasa so sklonom ku kreatívnemu hľadaniu originality výrazu. Aj mládež používa vo svojej skupinovej komunikácii originálny slang (mnohí mladíci využívajú na párty svoj brutálny rizz, iní sa pumpujú vo fitku, ďalší zakrmujú sociálne siete, či niekto len tak čiluje).Také vyjadrovanie tiež nie je celoplošne rozšírené, ale v kontexte danej generačne špecifickej society je neodmysliteľné. 

Alebo v neformálnom zdravotníckom prostredí sa hovorí bežne profesionálne poznačenou rečou (tak chodia pacoši napríklad na čurológiu či gynduči v labákoch testujú krváky). To všetko svedčí o mnohotvárnosti a flexibilite slovenčiny, ktorá nepozná len spisovnosť, ale siaha oveľa ďalej za hranice spisovného variantu záväzného pre všetkých. 

Aktuálne isté spoločenstvá pestujú na svojich fórach (weboch, internetovom periodiku a pod.) bezrodovú reč. Neprekvapí ma, ak sa tam bude hovoriť aj o policajtstve či psovodstve. Prvoradá pritom nie je štylizačná elegancia a optimálna zrozumiteľnosť, čo sú neodmysliteľné štandardy celospoločenskej komunikácie. Jazyk sa tam podriaďuje ideovým cieľom. Všeobecne je isté, že žiadny jazykový regulátor „zhora“ nedokáže zakázať malým komunitám ich skupinovú reč, rovnako ako žiadna iniciatíva „zdola“ nenanúti celej spoločnosti svoju preferovanú jazykovú kreáciu.


-Ste autorkou Slovníka policajných profesionalizmov. Čo sú to profesionalizmy? Bolo by možné napríklad prerobiť policajné profesionalizmy tak, aby boli inkluzívnejšie? Ako slovník vznikal a komu je určený? -
Ako signalizujete, aj moju pozornosť láka skupinová reč. Je to môj „mimopracovný“ koníček. Pravda, ja sa sústreďujem len na nepísanú reč profesionálov a na slová v nej. Tak som pred časom v spolupráci s ďalšou kolegyňou lingvistkou a dvoma policajtmi (z teórie aj praxe) vytvorila Slovník policajných profesionalizmov. 

Profesionalizmy sú zväčša neformálne výrazy používané v ústnej komunikácii s kolegami v práci. V mnohých prípadoch sú to zrozumiteľnejšie a kratšie náprotivky oficiálnych odborných slov. Mnohé presiahli za hranice odbornej komunity a rozšírili sa do celej spoločnosti. Všetci vieme, čo je cisarák, zato výraz sectio caesarea poznajú väčšinou len lekári. V masovom použití spontánne zvíťazila jednoduchosť. V Slovníku policajných profesionalizmov je pomerne veľa názvov osôb – ochrancov aj porušovateľov verejného poriadku. Pokiaľ ide o preferenciu bezrodovosti, ktorú ste spomínali vyššie, tá sa v tomto kontexte nepotvrdila. 

Hoci sme s kolegami zbierali slová do slovníka výlučne v teréne medzi príslušníkmi policajného zboru (v akademickom prostredí, v kriminalistickom ústave či v policajnej praxi medzi ženami aj mužmi), nikde sme sa nestretli s tým, že by si naši informátori „nárokovali“ na zapisovanie rodovo vetvených názvov osôb ako „okrskár/ka, fízel/ka, poriadkar/ka, šmolko/šmolinka (príslušníci mestskej polície), vreckár/ka“ a pod. Nanajvýš uprednostnili zaužívané tvary v množnom čísle ako pyroši(pyrotechnici) či supy (príslušníci pohotovostnej motorizovanej jednotky), lebo dané zložky spravidla pracujú kolektívne. 

Ani v jednom prípade sme nezískali od informátorov výrazy ako „pyrošstvo“, „supstvo“ či „šmolkovstvo“. Zamýšľam sa, aký zmysel by malo prípadné prerábanie výrazov z policajnej reči „zvonku“. Veď tento komunikačný register si vytvorili a používajú sami policajti, funguje im, uspokojuje ich dorozumievacie potreby. Inkluzívnosť tohto slovníka spočíva v jeho sprístupnení verejnosti či vzájomne sa nepoznajúcim policajným zložkám. Spoznaním reči policajtov majú ľudia šancu lepšie porozumieť aj im samotným, ich správaniu a ich práci. Vraciam sa k tomu, čo som povedala na začiatku: slovník ako taký je nástroj komunikačnej debarierizácie, teda zinkluzívňovania.

-Pre mňa celkom humorne znie heslo "koktavé železo", teda- samopal vzoru 58. Máte aj vy spomienku na nejaké konkrétne heslo, ktoré Vás zaujalo, rozosmialo alebo z jazkovedného hľadiska úplne prekvapilo?-
Slovník má viacero podôb humornosti. Niektoré slová vyvolávajú pobavenie tým, že ich znenie vyvoláva falošné očakávanie spojené s tým, že isté slovo má akéhosi „konkurenta“ v civilnej reči, ale tam má celkom iný význam. Tak napríklad pri slove pipka sa núka šteklivá asociácia s istým typom ženy. Reálne to je ale celkom strohé označenie „prehliadky iných (= nebytových) priestorov“, pričom slovo vzniklo zo skratky PIP. 

Podobne ku skratke SIS sa zaužívalo slovo označujúce pracovníkov SIS "sysli" navodzujúce u laika mylnú motiváciu. Kto nezasvätený by povedal, že LP, resp. elpéčko, je skratka pre „lúpežné prepadnutie“! Sympatická mi je neformálnosť a familiárnosť, ktorá sa zračí z istých slov ako sapík (samopal), pachoš (páchateľ), pyroš (pyrotechnik), znalečák (znalecký posudok) či rotvík (vo familiárnej reči kynológov označenie rasy psa rotvajlera). V slovníku sú aj vtipné (niekedy zjemňujúce) metafory. Na označenie osoby, ktorá si vzala život skokom z okna bytu či pod vlak, sa používa označenie skokan, dopravnému policajtovi sa hovorí aj zmrzlinár či mestskému policajtovi šmolko. Alebo svokra je druh terča používaného pri nácviku streľby.  

Môj „citový“ vzťah k slovám v slovníku neraz súvisí s tým, aké odozvy prišli na niektoré z nich. Viacerí čitatelia mi napríklad reklamovali „hrúbku“ v zápise slova ritier (čo je ale správny zápis slova označujúceho odsúdeného homosexuála). 

Zábavné chvíle som zažívala, keď mi informátori vysvetľovali motiváciu názvu terča na cvičné streľby svokra (používa sa pri nácviku streľby na osobu, ktorá drží pred sebou rukojemníka). Interpretácia nezdaru pri takejto cvičnej streľbe (keď bol zasiahnutý na terči rukojemník namiesto páchateľa) závisela od toho, či mi prichádzalo vysvetlenie od ženy alebo od muža. Muži sa (iste z recesie) ľahšie zmierovali s cvičným nezdarom, ženy dané slovo ponímali ako motiváciu k maximálnej koncentrácii, aby sa rukojemníkovi nič nestalo. Tak mi aj tento „zážitkovo“ získaný výraz prirástol k srdcu azda viac než iné. 


-Ako vnímajú slovník samotní policajti. Mali ste nejakú formu odozvy? A čo vaši kolegovia jazykovedci? Ako slovník prijali?-
Pri súčasnom nastavení hodnotiacich kritérií na slovníky sa nedá hovoriť o nejakých okázalých akademických odozvách. Pre rezort, pod ktorý spadám, ide o nevedeckú publikáciu 2. triedy. Spomedzi kolegov oň prejavili záujem viacerí prekladatelia a tlmočníci, najmä tí, čo občas tlmočia v cépézetkách (teda celách policajného zaistenia, a nie celách predbežného zadržania, ako sa aj v médiách tieto zariadenia nesprávne označujú). 

Osobne si myslím, že táto moja práca má omnoho väčší výtlak práve v policajnej praxi než v jazykovede. To, že slovník je prijatý do policajného sveta, azda potvrdzuje fakt, že je elektronicky dostupný na webovej stránke Akadémie PZ. Má slušnú sledovanosť aj na sociálnej sieti Research Gate, posťahovali si ho a zavesili na svoje weby aj viaceré lokálne pracoviská PZ na Slovensku.

Od spoluautorov – policajtov – mám informáciu, že slovník ocenilo aj vedenie PZ, ktoré si dokonca vyžiadalo aspoň pár z tých niekoľkých tlačených exemplárov, ktoré sa realizovali. Ale slovník mal pozitívny ohlas aj u radových policajtov, teda tých, ktorí sú zaradení vo výkonných útvaroch. Mnohí policajti vďaka slovníku objavili pre nich neznáme označenia, pretože aj policajný jazyk je geograficky, regionálne diferencovaný. 

Zberom údajov v rôznych lokalitách Slovenska a ich spätným overovaním v iných lokalitách sme postupne zisťovali, že niektoré policajné reálie majú iné pomenovanie v Bratislave a iné na Šariši. Slovník zároveň slúži aj ako pamäť policajného jazyka, pretože niektoré výrazy prirodzene zastarávajú až zaniknú. Dnes už mladí policajti asi nevedia, že pre služobný preukaz fungovalo označenie bumaška. Rovnako efková krádež sa vplyvom legislatívnych zmien zmenila v súčasnosti na géčkovú. Policajný jazyk tiež nie je samostatná izolovaná bublina, ale je ovplyvňovaný historicko-spoločenskými zmenami (s útlmom ovládania ruštiny sa utlmilo aj slovo bumaška). A tu sa vraciame k prirodzenej inkluzívnosti, ktorá je vzácne a aj krásne obojsmerná.


-Ste zároveň spoluautorkou Slovníka divadelných profesionalizmov. Sú žargóny policajtov a divadelníkov dva úplne odlišné svety, alebo majú niečo spoločné?-
Policajti a divadelníci predstavujú dva odlišné svety. To bolo viac než jasné vopred a potvrdzovalo sa to priebežne aj počas stretaní s reprezentantmi daných dvoch svetov pri získavaní slov z ich ústnej reči. Jedni majú skôr sklon k uzavretosti, nedôverčivosti, opatrnosti, ale súčasne sú nesmierne spoľahliví a disciplinovaní. 

Druhí sú jednoznačne otvorenejší. Pravdaže, nedá sa to generalizovať. Pre nás bola ale rozhodujúca ich reč, nie osobnostné či profesijné črty informátorov. A v tej majú preveľa spoločného. Profesijná reč má všade sklon ku krátkosti výrazov či väčšej priezračnosti výrazov. Slovo maskáče je tak napríklad veľmi priezračným a stručným označením druhu pracovného odevu policajta. To nevylučuje využívanie prenesených významov v metaforách. 

Metaforické sú napríklad označenia odevov, obuvi či pracovných pomôcok v jednej aj druhej profesii. Jedni majú napríklad puky alias korytnačky (protiúderové komplety) či dupačky (pracovné kombinézy), druhí majú v registri napríklad padacie mosty (druh zapínania pánskych nohavíc hercov, napríklad ako súčasti ľudových krojov), dámy občas nosia honzíkov(krinolíny vyzdvihnuté nad zadkom na šatách z 19. storočia). 

Chvíľami to dokonca vyzerá, akoby si tieto profesie vzájomne „kafrali“ do svojich registrov slov. Tak herci majú svoje mŕtvolky (znehybnenia postáv na javisku) či rozstrely (hlasové rozcvičky), policajti zasa dychovky (dýchacie skúšky na zisťovanie alkoholu v dychu) a obe komunity majú svojich černochov (v prípade divadla sú to herci odetí v čiernom v tzv. čiernom divadle, v prípade policajnej reči je to označenie čiernych streleckých terčov). 

Iste, dalo by sa nachádzať ďalšie a ďalšie podobnosti, príbuznosti, zhody v slovíčkach. Ponad všetko ale oba svety majú isté stránky svojej každodennosti, ktoré nie sú bežne dostupné oku laika, hoci nie sú utajené ani zakázané. Jednoducho ľudia bežne nepoznajú dôkladne iné pracoviská okrem svojho vlastného a následne môžu mať skreslené predstavy o ich chode či ľuďoch, čo tam pracujú. Naše slovníky otvárajú dvere do týchto svetov nezasväteným ľuďom, aby do nich nazreli a rozptýlili pritom svoje obavy z nepoznaného.