K 149. výročiu úmrtia Jozefa Karola Viktorina
J. K. Viktorin patril k spoluzakladateľom Matice slovenskej.
Jozefa Karola Viktorina (12. III. 1822, Zavar– 20. VII. 1874, Budín) zaraďujeme ku skupine katolíckych vzdelancov – kňazov, ako Ján Palárik, Andrej Radlinský, Jozef Kohút, Štefan Závodský, Michal Chrástek a mnohí ďalší, ktorí v matičných rokoch súbežne so štúrovcami tvorili predpoklady budúceho, široko rozvetveného národného života. Jeho cesta životom bola plná prekážok.
Už od mladosti sa stretával s nedostatkom, neskôr s prenasledovaním, utrpením. Veľkú úlohu v jeho živote zohrávala túžba po vzdelaní. Vytrvalosť a odhodlanosť mu pomohli preklenúť mnohé prekážky, ktoré sa mu stavali do života.
Viktorin patrí k tým Slovákom, ktorí veľkú časť svojho života prežili mimo slovenského prostredia, napriek tomu významne prispeli k rozvoju slovenského národného a kultúrneho života. V jeho živote veľkú úlohu zohrával katolícky kňaz a literát Ján Palárik, ktorý v ňom prebudil iskru národného povedomia. Priateľstvo s Jánom Palárikom priviedlo Viktorina i k literárnej činnosti. Od roku 1845 prispieval do Orla Tatranského (príloha Štúrových Slovenských národných novín), kde uverejňoval recenzie rozličných diel, ale aj svoje vlastné úvahy a postrehy. Jeho hlas bol hlasom volajúcim po potrebe národnej svornosti, po potrebe jednotnej spisovnej slovenčiny. V neskoršom období sa stal vydavateľom almanachov Concordia a Lipa. Úzko spolupracoval s mnohými uznávanými, ale i začínajúcimi autormi svojej doby. Vydal diela Andreja Sládkoviča, Jána Hollého, Jonáša Záborského, Jána Palárika a mnohých ďalších. Priebežne sa venoval aj vlastnej tvorbe. K jeho najvýznamnejším dielam patrí Grammatik der Slowakischen Sprache (Gramatika slovenského jazyka), Visegrad hajdan és most, Visegrad einst und jetzt a i.
V šesťdesiatych rokoch 19. storočia sa Viktorin aktívne zúčastňoval na všetkých významných národných akciách, akými boli: založenie Matice slovenskej, slovenských gymnázií, Spolku sv. Vojtecha. Spolupracoval aj so Slovanmi okolitých krajín. Veľkú ozvenu v živote zadunajských Slovákov nechal jeho pobyt vo Visegráde (Vyšehrad), kde prežil posledné obdobie svojho života.
Viktorin sa vo svojom živote stretol s mnohými príkoriami, posledné roky jeho života strpčovala choroba, napriek tomu bol do konca svojho života aktívny a nielen sledoval spoločenské dianie, ale aj sám sa podieľal na rozvoji slovenskej kultúry a slovenských spolkov, na ktoré pamätal aj vo svojej záveti.
Zomrel 20.júla 1874 v Budíne. Pochovaný je na mieste svojho posledného pôsobenia - v maďarskom mestečku Visegrád /Vyšehrad/.
