SLOVENČINA180: Koceľovský kostol je miestom životných udalostí aj zvykov
Ako pripomína kronika obce, nástenné maľby v kostole sú o 150 rokov staršie než Posledná večera od Leonarda da Vinciho či Posledný súd od Michelangela Buonarrotiho.
Koceľovce 15. júla (TASR) - Evanjelický gotický kostol z prvej polovice 14. storočia v Koceľovciach v okrese Rožňava sa od vlaňajška pýši značkou Európske dedičstvo. Nie je len vzácnou kultúrnou pamiatkou, ale najmä miestom významných zvyklostí a životných udalostí tunajších kresťanov.
Ako pripomína kronika obce, nástenné maľby v kostole sú o 150 rokov staršie než Posledná večera od Leonarda da Vinciho či Posledný súd od Michelangela Buonarrotiho. Ukryté sú v nich aj symboly alfa a omega (začiatok a koniec), odkazujúce na Bibliu. Niektoré fresky sú stále zakryté omietkou. "Veľmi pekný je aj oltár, ktorý nám zreštaurovali," povedala pre TASR dnes 74-ročná obyvateľka obce Mária Kupcová.
Tento kostol sprevádza kresťana celým životom - od krstín, konfirmácie, sobáša až po pohreb. Tak, ako človek starol, vystriedal aj viacero miest na sedenie počas služieb Božích. Každý vedel, kde má svoje miesto. "Keď slúžil farár, konfirmované dievčatá sedeli vedľa oltára. Inak sedávali v prednej lavici v rade otočenom k oltáru - ďalej od dverí. Za nimi mladšie dievčatá a potom už dospelé vydaté ženy," spresnila.
Ženatí muži sedávali v laviciach vpravo od vchodu. "Najmladší po ženbe v poslednej lavici a bližšie ku kazateľnici najstarší - aby dobre počuli pána farára," povedala s tým, že na chór chodili len chlapci, mládenci a slobodní muži. Ženy nikdy.
"Keď som bol chlapec, na sviatky sme sa na chór ani nezmestili. A keď sa začalo spievať a mlynár, ktorý bol kantorom, pustil organ naplno, až sa okná triasli," spomína dnes 67-ročný Koceľovčan Ladislav Piribék.
Aby organ hral, tak sa muselo "fúkať" - chytiť sa tyče a stúpať na pedál. "Bolo to ťažké, aj 15 - 20 minút bolo naozaj dosť," opísala Kupcová.
Jedným zo zvykov bolo i spievanie mužov na kostolnej veži počas polnoci z 24. na 25. decembra, ako aj na prelome rokov. "Bolo to niečo krásne. Potom sa už nespievalo. Len mládež, ale už aj s dievčatami, chodila zvoniť," dodala.
Muži, ktorí zvonili ešte ručne, museli byť silní. "Cez tyč bolo prehodené lano, ktoré sa ťahalo. Malý zvon išiel ľahšie, ale veľký sa musel rozkývať a zadržať. Nemohlo sa hocijako zvoniť - jeden zvon musel udrieť za druhým. Keď malý ťahal silno, veľký nestíhal. To nás dvíhalo od zeme," vysvetlil Piribék.
Doteraz podľa rytmu zvonov rozoznať, či zvolávajú veriacich do kostola alebo ohlasujú úmrtie. Niekedy sa zvonilo aj na najmenšom zvone zvanom "cincilinga". Ešte po roku 1960 ohlasoval napríklad to, že idú svine na pašu. Jedným zo zvykov tiež bolo zvonenie počas silnej búrky.
Podľa povery pomáhalo odohnať čierne mraky i zapálenie vetvičiek z červeného smreka, ktoré na Turíce zdobia kostol.
Ten vidieť už z diaľky. Vraj slúžil aj ako úkryt pred nájazdami Turkov. Obyvatelia do dvier vyrúbali otvor, a keď doň nepriateľ strčili hlavu, odťali mu ju. "Zvnútra ešte vidno, ako to bolo vysekané," dodala Kupcová.
PREČÍTAJTE SI SPRÁVU O KLOKOČOVE AJ V DIALEKTE:
Evanjelický gotický kostel z prvej polovici štrnástyho storočia v Gecelovcoch (Koceľovce) v okrese Rožňava se od minulyho roka hrdý znaškou Európskia dedyčstvo. Nyje lem vzácnou kultúrnou pamétkou, ale najvéc mestom významných obyšejov a životných udalostý tunajších pobožnýkov.
Ak pripomína kronika obce, nástenňia malby v tomto kostele sú o stopedesét roky staršia ak Pokoná vešera od Leonarda da Vinci ši Pokoný súd Michelangela Buonarroti. Ukryťa sú v nych aj symboly alfa a omega (zašétok a konec) odkezujúcia na Bibliu. Dakotria fresky sú furt zakryťa vakovkou. "Bars hrdý je aj oltár, kotor nám zreštaurovaly," podiškurovala pre TASR dnes už sedemdesétštyrirošná obyvatelka obce Mária Kupcová.
Totot kostel odprevádzé pobožnýka calým svojím životom – od krstynoch, spovedy, sobáša, až po pohreb. Tak, ak šlovek stárnúl, prestriadal aj vécej mestá na sedeňa kot buly Služby Božia.
Každý vedel, kde má svojo mesto. "Kot robil kostel farár, konfirmovaňa ďaušetá sedely vedle oltára. Inakši sedely v prednej lavici v šore obrátenom k oltáru – delej od dveroch. Za nyma mladšia ďaušetá a potom už dospelia vydaťa ženy," upresnyla. Ženatí chlapi sedely v lavicoch napravo od vchodu.
Najmladší po ženbe v pokonej lavici, a bliši ku kanclu najstarší – aby dobre šúli pána farára," pódala s tým, že na triam chodyly lem parobci. Ženy nygdaj.
"Kot som búl chlapec, na svétky zmo se na triam any nezmestyly. A kot se zašnúlo spiavat, a mlynár, kotor búl kántorom pustyl orgán napólno, až se obloky trésly," spomína teráz šesdesétsedemrošný Gecelovén Ladislav Piribék.
Aby organ hrál, ta se muselo dúchat – ulapit se drúka a stúpat do pedála. "Bulo to teškia, aj petnác - dvacet minúty bulo untik dost," opísala Kupcová.
Jedným z obyšejov bulo aj spiavaňa chlapoch na túrny na pólnoc z Krašúna na Božia narodeňa, ak aj na koncu roka. "Bulo to daš nádherňa. Potom se už nespiavalo, lem mladí, ale už aj s ďaukami chodily zvonyt," pódala.
Chlapi, kotrí zvonyly ešte rušne, musely but mocní. "Cez drúk búl prešmarený štrang, kotor se tehál. Malý zvon šól lechši, ale velký se musel rozhyntat a strímat. Nemohlo se bit chodzak – jedon zvon musel udrat za druhým. Kot malý tehál mocne, velký nestýhál. To nás podvihovalo od zemi," porešovál Piribék.
Dosét je podle vyzvánené poznat, ši zvolávajú pobožnýkov do kostela, ši volajú na umreťa. Dakody se zvonylo aj na malyškom zvone, kotor se volal cincilinga.
Dakody po roku tysícdevectošesdesét zvonyl aj to, že idú svine na pašu. Obyšejom bulo aj zvoneňa kot šla mocná búrka. Podle povery pomohly odohnat šiarnavu i zapáleňa chvajky zo šervenyho smereka, kotria na Rusadlia zdobili kostel.
Tot videt už zdeleka. Rešuje se, že búl aj úkrytom pred nájazdami Turkoch. Obyvatelé do dveroch vyrúbali ďaru, a kot do nej Turek štúril hlavu, odtnúli mu jú. "Zdnukát je ešte videt, ak tu bulo vysekaňa," pódala Kupcová.