Aké pochvaly a tresty používame v škole?
Odpoveď som hľadala u samotných žiakov. Lebo ich sa to týka.
Bánovce nad Bebravou 05.10.2021 (Skolske.sk)
Pochvalu máme radi všetci. Dáva nám dobrý pocit a dvíha sebavedomie. Pozitívne hodnotí našu prácu i skutky. Pôsobí motivačne a je potrebná.
Ak urobíme chyby, čaká nás trest. Aby sme ich neopakovali, aby nás zbavil pocitu a ťažoby viny.
S pochvalou i trestom musíme narábať citlivo a premyslene. Ak je pochvaly veľa, stráca na hodnote. Pri nepremyslených trestoch zas môžeme čakať opačný efekt. Trest nesmie škodiť zdraviu a mal by sa vyhýbať ponižovaniu.
Časy, keď učiteľ vytasal hriešnika po zadku, alebo mu vysolil na prsty bolestivú hruštičku, tie časy sú, chvalabohu, za nami. A tí, čo za trest kľačali na ostrom polienku, tí už pomaly vymreli. Asi najviac si pamätáme roky, keď žiak bol fackovacím panákom. Našťastie, aj tu hovoríme v minulom čase. Alebo nie?
Ako je to s trestom a pochvalou v dnešnej škole? Odpoveď som hľadala u samotných žiakov. Lebo ich sa to týka. Oslovila som viacerých, z viacerých škôl. Musím však povedať, že s veľkou ochotou odpovedať som sa nestretla. Aj napriek poznámke, že pri odpovedi neuvediem meno. Z viacerých oslovených odpovedali iba traja. Z ich odpovedí si nevieme urobiť veľký obraz, ale možno aspoň maličký obrázok toho, čo si o pochvale a treste respondenti myslia.
A tu sú ich odpovede.
K., 16 rokov
Pochvala a trest určite do školy patria. Neviem si predstaviť lepšiu motiváciu, než je pochvala. Čo sa týka trestu, to malo zmysel skôr na základnej škole, teraz je to viac-menej zbytočné, keďže sme už asi vo veku, keď trest nefunguje. Môj prvý trest bol stokrát napísať vetu: Na hodine nežujem žuvačku. A veru, od tretieho do deviateho ročníka som na hodine žuvačku v ústach nemala.
Správne zvolená pochvala a spravodlivý trest by mali formovať študenta. U nás na škole učitelia chvália, ale zase to nepreháňajú, takže si pochvalu študent váži. Teda aspoň ja som na tom tak. A trest? Nuž, zväčša je to slovné poníženie pred spolužiakmi. Viem, že nám občas treba zraziť hrebienok, ale malo by to byť opodstatnené. Trest by nemal urážať. Aj dieťa má svoju dôstojnosť.
I., 18 rokov
Pochvaly počas vyučovania sa obmedzujú na slová „skvelé“, „výborne“ a aj to zvyčajne vtedy, ak sa po nastolenej otázke rozhostí ticho, ktoré krájajú iba vibrácie mobilov v laviciach. Pochvaly používa málo učiteľov a ak si to premietneme do reálu, tak poväčšine je to kvôli výhovorkám, že niet študentov za čo chváliť. Niektorí nevedia odhadnúť, kedy treba vysloviť slová uznania a za čo, iným by na druhej strane nestačili ani dva pomníky v nadživotnej veľkosti zo zlata na to, aby uznali, že si žiak dal námahu a slovnú satisfakciu si zaslúži. Stará škola vie chváliť väčšmi ako mladá – skúsenosti, prirodzene, neporazíš. Je to tak. Jednoznačne, pochvala, korektne a správne použitá, patrí do školského prostredia a stáva sa dobrým motivačným faktorom. Len s ňou treba vedieť narábať...
Trest? Karma nám raz všetko spočíta. Eruptívne povahy si myslia, že sankcia je vari výchovný prostriedok. Hm, no možnože áno, ale kde väzí zmysel stokrát napísanej vety alebo prepadovej písomky preto, že pochybil jeden... nejako mi uniká ich pointa. Niekto si jednoducho potrebuje vybiť v tej chvíli zlosť. Študenti sú poruke – no nech sa páči. Každá vojna má svoje obete, všakže.
T., 13 rokov
Mňa veľmi potešilo, keď ma pani učiteľka ešte v šiestej triede pochválila, že som napísala najlepšiu písomku z celej triedy. Po tejto pochvale som sa ponúkla, že doučím spolužiakov, ktorým to nevyšlo. Svoj sľub som splnila, za čo som dostala ďalšiu pochvalu.
Trest som, našťastie, žiadny nemala. V našej triede sa najčastejšie používajú písomné alebo slovné poznámky. Spomeniem poslednú. Mojej spolužiačky sa veľmi dotklo, keď jej pani učiteľka hodnotila odpoveď aj s poznámkou, že sa má radšej učiť a nie maľovať ako veľkonočné vajíčko. Cítila sa zahanbená. A hoci sú telesné tresty zakázané, jeden spolužiak tak vytočil učiteľku, že stratila nervy a dala mu facku. Stalo sa to jediný raz a nikomu v triede sa to nepáčilo. Facky do školy nepatria.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou