Zrušili by bánovskí gymnazisti známkovanie?

Foto: text

Bánovce nad Bebravou 2.10.2021 (Skolske.sk)

Nedávno som v Pravde čítala článok Cesta obviňovania. Známkovať či neznámkovať žiakov?. Známa sociologička Zuzana Kusá v ňom hovorí, citujem: Aj na slovenských školách sa podľa škandinávskeho vzoru začína sem – tam upúšťať od známkovania. Časť rodičov to znepokojuje. Myslia podľa osnovy spájajúcej dobré vzdelanie so životným úspechom dieťaťa. Známky sú pre nich ukazovateľom, či na ceste k vedomostiam nevznikajú trhliny.

Potom si kladie otázky, ktoré s nastoleným problémom súvisia, a krátko sa nad nimi zamýšľa.
Mňa zaujala najmä časť o americkom filozofovi Michaelovi Sandelovi, ktorý v knihe Týranie zásluh: Čo sa stalo so spoločným dobrom? píše,  že sa vzdelával v škole, ktorá výsledky žiakov zviditeľňovala nielen v hodnoteniach žiakov, ale aj v zasadacom poriadku. Vpredu sedávali najlepší žiaci a vzadu žiaci, ktorým sa nedarilo. Aj zasadací poriadok mal žiakov motivovať. Zvyčajne sa však nemenil, tí istí vpredu a tí istí vzadu.

Ja by som k tomu ešte dodala, že keď ja som chodila do školy, aj u nás v zadných laviciach sedávali tí, ktorí mali zlé známky. Nechcite, aby som povedala, ako sa im hovorilo.

Článok z Pravdy mi pripomenul, že téme známkovania som sa na školskom servise aj ja venovala. Napísala som o tom  zopár príspevkov. Zo svojho archívu vyberám článok Zrušili by bánovskí gymnazisti známkovanie?.

​​​​​​​Nech sa páči!

Keď som písala previerku, žiaci sa ma vždy  pýtali,  kedy ju opravím. Boli zvedaví na známky, ja  zas na vedomosti.  V podstate sme všetci  boli zvedaví na jedno: ako ovládajú učivo daného tematického celku. Na najbližšej hodine už vedeli výsledky. Vždy  som to tak robila;  aj kvôli nim, aj kvôli sebe. Ak bol niekto nespokojný, dostal možnosť napísať opravu. Lepšiu známku som potom zapísala. Mala som síce viac roboty, ale čo človek neurobí pre dobro detí?  Veď každý učiteľ hľadá spôsob, ako ich motivovať k lepším výsledkom.  A ja známku považujem za motiváciu. Jednotka má viesť k tomu, aby žiak aj naďalej dosahoval vynikajúce výsledky; horšia zas, aby sa usiloval eliminovať  chyby a nedostatky. Známky a chyby si človek dlho pamätá.

Spomínam si na príhodu spred niekoľkých rokov. Žiaci odchádzali domov s polročným vysvedčením. V šatni som sa jednej piatačky opýtala, aké bolo. „Samé,“ povedala slečna,  „ len neviem, či budem mať aj na konci roka.“ Mala aj na konci, myslím, že inú známku ako jednotku Mária na vysvedčení ani nemala. Dnes je z nej lekárka a mne  táto  milá, úsmevná príhoda pripomína časy, keď známky mali svoju váhu a žiaci to tak aj cítili. Aj takto vyzerá motivácia.

Už dlhšie hovoríme, že naše deti nemajú záujem o učenie. Aj napriek tomu ma prekvapil komentár pod jedným mojím článkom. Pýtala som sa, či  Prinesie zvýšenie platov učiteľov aj zvýšenie úrovne školstva. Na konci komentára  autor píše: „Poznám triedy (a nie je ich málo), kde je prestížne mať zlé známky.“ Až ťažko veriť týmto slovám. Je to „hrdinstvo“, rebélia voči známkovaniu?  Realita je však  taká, že z krajín OECD dosahujeme v testovaných gramotnostiach najhoršie výsledky. Pripravovaná školská reforma by to mala zmeniť. Jej autori hovoria aj o zmenách v hodnotení žiakov.

Bývalý minister školstva Ftáčnik hovorí, že cieľom reformy nie je zrušiť známkovanie, ale doplniť ho o komplexnejšie hodnotenie toho, ako to dieťaťu ide. S tým súhlasí aj exminister Draxler, ktorý v tejto súvislosti za dôležité považuje posilnenie blokového vyučovania. Aby prostredníctvom neho žiaci objavovali a mali z toho radosť  bez biča v podobe známky. Až potom nech príde skúšanie a známkovanie. Ftáčnik ešte dodáva, že komplexnejšie hodnotenie by za chyby žiakov odbúralo trest v podobe známky. Exminister Fronc sa obáva, aby tieto diskusie neviedli k zrušeniu známkovania.

A toho sa boja aj učitelia. Ak žiaci vnímajú známky ako motiváciu k učeniu, nazdávam sa, že keby sa neznámkovalo, motiváciu stratia a žiadaný efekt sa nedostaví. Ak známku berieme ako trest alebo bič, ktorý koníky síce poháňa, ale jeho úder je nepríjemný a bolí, potom  neviem, či pohľad  na známku ako „na drezúru“ je najšťastnejším pohľadom. Nikdy som známku za trest nepovažovala. Možno iba v prípade, ak žiakovi dáme nedostatočnú za to, že nenapísal úlohu. Ale to správny učiteľ predsa nerobí.

Pokiaľ ide o komplexné slovné hodnotenie, už dnes sa žiak  priamo na hodine dozvie od učiteľa, kde robí chyby a v čom je dobrý . Rodič  má  možnosť počuť na rodičovskom združení   hodnotenie  od všetkých učiteľov a môže nahliadnuť aj do písomností svojho dieťaťa.  Prax je však taká, že rodičia o návštevu školy veľký záujem nemajú, akoby im stačili známky v žiackej knižke. Častejšie vyhľadávajú učiteľa vtedy, keď sa blíži vysvedčenie. Avizované komplexné slovné hodnotenie prinesie učiteľom ďalšiu prácu navyše. Bude si žiadať aj osobitnú prípravu a môže sa stať, že sa v ňom  sympatie a vzťahy učiteľ – rodič, učiteľ – žiak  odrazia viac  ako pri hodnotení známkou.

Ako  vidia  známky a známkovanie študenti troch  tried bánovského gymnázia


V anonymnom prieskume terciáni, prváci a tretiaci, spolu 65 žiakov odpovedalo na otázku : Ako vnímaš známku? Mohli si vybrať z troch možností:

1. ako trest,
2. ako motiváciu,
3. iné, uveď.
 
Tu sú výsledky:
 
Známku ako trest vníma  spolu 12 žiakov (tercia - 3, prvý roč. – 2, tretí roč. – 7), ako motiváciu  26 žiakov (tercia - 13, prvý roč. – 9, tretí roč. - 4).
Možnosť iné uviedlo 27 žiakov (tercia – 10, prvý roč. -  6, tretí roč. – 11).
Terciáni, ktorí uvádzajú inú možnosť, známku vnímajú ako bezvýznamnú vec (2), demotiváciu (3), ohodnotenie vedomostí (5). Prváci, ktorí si zvolili inú možnosť,  za známkou vidia výsledok svojej práce (5) a súčasť štúdia (1). Tretiaci v iných možnostiach uvádzajú známku ako zdroj stresu (2), ako hodnotenie práce, námahy a schopnosti naučiť sa (7) - niektorí z nich hovorili o objektívnom, niektorí o neobjektívnom hodnotení,  iní ho necharakterizovali. Zaujímavá bola odpoveď, v ktorej respondent vidí známky ako čísla, ktoré hodnotia čas, čo presedel nad knihami (1), ďalší zas vníma známky ako informáciu pre rodičov (1).
 
Druhá otázka  znela: Bol(a) by si za zrušenie známkovania? Mali dve možnosti:
áno/ nie a v oboch prípadoch mali uviesť aj prečo.
 
Až 44 študentov (tercia -16, prvý roč. – 8, tretí roč. -  20) by známkovanie zrušilo, 21 žiakov (tercia -10, prvý roč. – 9, tretí roč. – 2) zrušeniu známkovania povedalo nie.
 
Prečo by zrušili známkovanie
 
Niektorí terciáni by známkovanie zrušili preto, lebo sa boja známok; jeden dokonca hovorí, že známky sú príčinou jeho depresie. Objavil sa aj názor,  že by stačilo hodnotenie v percentách, niekto si zas myslí, že známkami sa nehodnotí objektívne a jeden z opýtaných sa vyjadril, že sa učí niekoľko hodín denne pre nejaké bezvýznamné čísla. Zaujímavá bola tiež odpoveď, kde by žiak zrušil známkovanie preto, lebo by chcel byť prekvapený, aké výsledky bude mať na konci roka.
Prváci ako dôvody na zrušenie najčastejšie uvádzali, že majú zlé známky, že známky nie sú spravodlivé, že známkovanie je zbytočné a známky nie sú vždy výsledkom vedomostí.
Tretiakov by k zrušeniu známkovania viedol strach a stres, dvaja by si to radi vyskúšali bez známok, niekto by zrušil známkovanie preto, aby sa zbavil  pocitu menejcennosti zo zlých známok, niektorí respondenti hovoria, že nie vždy má známka rovnakú váhu a známky že neodrážajú schopnosti študenta. Niekto si myslí, že percentuálne hodnotenie by bolo lepšie, inému by sa zas páčilo slovné hodnotenie.
 
A prečo by známkovanie nezrušili
 
Ako najčastejšie dôvody, prečo by známkovanie malo zostať, študenti uvádzajú, že známky motivujú, žiaci by strácali motiváciu, treba ohodnotiť našu snahu a vedomosti, nemal by som také dobré výsledky, známky sú dobrá vec.
 
Slovo na záver
 
Cieľom tohto prieskumu nebolo robiť žiadne závery. Chcela som iba hovoriť o aktuálnom probléme a  ukázať rôznorodosť názorov tých, ktorých sa to týka.
 
 
 
 
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou