Hľadám svoj stratený čas
V tomto príbehu som hlavnou postavou ja.
Bánovce nad Bebravou 13.09.2021 (Skolske.sk)
Každý človek si píše román svojho života; hľadá čas, až keď je nenávratne stratený; prežíva svoje radosti a svoje dni v skutočnosti, až keď sú preč.
Je to už dávno, čo som prvýkrát čítala Babičku. S Barunkou som prežívala všetky jej príbehy. Obľúbila som si babičku, obdivovala Kristlu a plakala som nad Viktorkiným osudom. Vtedy som snívala o tom, že aj ja raz napíšem takú knihu. O mojej rozprávkovej babičke. O tom, ako mi rozprávala o černokňažníkovi, o haďom kráľovi, aj že Pod Petre hruštičkou straší. Ako som verila každému jej slovu. Ako som na lúke pri studničke chcela vidieť hadieho kráľa so zlatou korunkou na hlave. Napísala by som, ako mi z vrecka čiernej sukne, až po zem dlhej, dávala dobroty. Raz jabĺčko, raz sušenú slivku, inokedy oriešok. Aj o ligotavom atlasovom ručníku, ktorý za korunu u Žida kúpila. Ako dievčatko som ho každú nedeľu do kostola nosila. Juj, či bol krásny! So zlatými niťami a s červenými ružičkami. Myslela som, že v kostole sa iba na mňa každý pozerá. Dnes sa s pocitom hanby a ľútosti priznávam, že keď som z detstva na slečnu vyrastala, hanbila som sa za ručník na hlave.
K myšlienke z detstva som sa často vracala. Chcela som hľadať a nachádzať svoj stratený čas. Utiekol mi ako voda pomedzi prsty. Ani som si nestačila všimnúť, len bol preč. A to som si ho nikdy poriadne nevychutnala. Teraz, keď doňho načieram, neviem a nemôžem sa ho nasýtiť. Spomienky sú ako živá voda. Aha, tam! To malé dievčatko, čo prútikom obháňa husi a klásky zbiera po strniskách, to som ja. Aj to o kúsok väčšie, s vrkočmi bez mašličiek, aj to som ja. Pod hôrkami pasiem naše tri kravičky. Strakuľu, Plavušu , Lysenu. Spievam si Sedemnásť liet, Neďaleko mlyna, Pod naše topoly, Povedal mi milý. Spievam si všetky pesničky, čo som poznala. Tetka Bôtke sa zdvihnú od roboty a počúvajú ma. Aspoň na chvíľu si, chúďatko, vystrú chrbát, aby si odpočinuli. "Len si spievaj, dievočka moja, spievaj si, kedyže ti bude lepšie, ako ti je čilek?!" povedia a znova sa sklonia k robote. Na kraji hory zbieram divé čerešne, drienky a hniličky oskoruší. Ich trpkastú chuť stále cítim na jazyku. V Mišánovej staviame chatrče z mladej bučiny, aby sme sa pred dažďom mali kam ukryť. Škoda, že z dedkovej koliby, kde môj dobrý otecko ako chlapček sám s ovečkami nocoval, zostali iba ruiny. Hráme sa na obchod. Predávame, čo máme vo svojich pastierskych kapsičkách. Tá moja je z konopného plátna, čo moja zlatá priadka sama napriadla, sama utkala aj ušila. Za tovar platíme lieskovými listami. Od Marty si kupujem bielu kávu s kozím mliekom a margarínový chlieb z ozajstného konzumu u Katky konzumärky. Chutí ináč ako ten mamin z našej pece. Ten voňal rascou, čo nosil otecko z kosenia lúk. Otváram patentnú krachelkovú fľašu s kávou, v ktorej plávajú hrudky masla. Hltavo zapíjam kyslastú chlebovú chuť.
Keď už som o dobrý kus väčšia, odchádzam do Bánec študovať. Hanbím sa za svoje vrkoče. Aj za to, že rodičom vykám. Ja hlúpa! Chcem sa popanštiť. Oľga ma ostrihá na mikádo, prepichne mi uši a do dierok navlečie cverenky. Keď sa mi zapália, mamička mi ich natiera slivovicou. Dostávam prvé náušnice: modré ďatelinky. Aj prvé hodinky. U Slávky mi mama kúpi vyšívané modré šaty do školy. Mamičke a oteckovi už tykám. S maturitným vysvedčením odchádzam ako mladá slečna na štúdiá do matičného Martina. Idem sa učiť za učiteľku. Aj keď rodičia chceli mať zo mňa farárku, sú na mňa pyšní. Zvlášť ocko. On nemohol študovať, lebo dedko prišli o nohu. Musel gazdovať. Študujem a prežívam veľkú lásku. Frajera katolíka mi rodičia zakazovali. Píšem a dostávam zamilované listy. Všetky ich dodnes opatrujem. Ten, čo ich písal, stal sa mi oporou na celý život. Je evanjelik, „z nášho hniezdočka“, ako sa to hovorilo. A keď mi ostane nevládny ležať, sedím pri jeho posteli a po jednom mu ich čítam. Dávkujem ich ako liek po kvapkách. Skúšam a posilňujem jeho pamäť. Spomíname spolu.
Dnes, keď mi príde clivo, vraciam sa k nim. Už len sama. Čítam si ich, spomínam na dávne časy, vyplačem bolesť a potom je už lepšie.
Som šťastná, že mám na čo spomínať. Lebo aj keď slniečko každý deň nesvieti, život je pekný. Píše zaujímavé príbehy, radostné i smutné. V tomto príbehu som hlavnou postavou ja.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou