Bánovce nad Bebravou 04.09.2021 (Skolske.sk)

Poznala som ho iba cez internet, z komentárov pod mojimi článkami. Zaujal ma natoľko, že som s ním urobila rozhovor. To bolo pred rokom. Dnes som sa s ním stretla osobne. Z Francúzska prišiel na dovolenku do Bánoviec k rodičom aj s dvoma synčekmi. Manželka je na dvojmesačnom pracovnom turnuse. Pracuje ako oficierka na lodi, ktorá pomocou diaľkovo ovládanej ponorky kladie na morské dno dátové káble, aby sme mali na všetkých kontinentoch rýchlejší internet.

Na miesto stretnutia som prišla o pár minút skôr. Sila zvyku. Prechádzam sa okolo kostola, pozerám na mužov, ktorý z nich by to mohol byť. Ani jeden mi nesedel. Ten s ponožkami v sandáloch a kraťasoch to určite nebude, aj keď sa tvári, že na niekoho čaká. Nie, takto si Igora nepredstavujem. Ale ten fešák s briadkou, čo práve prichádza ku kostolu, to by mohol byť on. Pozerá na vežové hodiny, nasmerujem to k rovno nemu.  Zakývam mu.  Je to on. Mieri ku mne.

​​​​​​​Najskôr sa spýta, či mi môže podať ruku, povie, že je zaočkovaný, otestovaný, ja zas, že som dvakrát zaočkovaná a po týchto v dnešnom svete bežných vetách sa rozhodujeme, kam ísť. Zostaneme vonku, alebo si vyberieme niečo intímnejšie? Ideme radšej dnu, tam budeme mať viac súkromia na rozhovor.  Napokon, preto sme sa stretli.

Sedíme oproti sebe v malej kaviarničke na bánovskom námestí. Pri čaji sa rozprávame o ňom, o jeho rodine, o práci. A tiež o záľubách a o víne. Navrhne, že mu mám tykať. Učila som  jeho otca a tykám aj jeho mame. Tykám aj jemu.  Takto cítim, že sme si bližší. Skoro ako rodina. Keď rozpráva, aj v prítmí uzučkej miestnosti pod bránou vidím, že oči mu žiaria. Ako dve hviezdičky na večernom nebi. Vo svojej prostorekosti mu to aj poviem. Usmeje sa, prikývne, poďakuje.  Má rodinu, prácu, dom, ktorý si spolu s manželkou vlastnými rukami zveľaďuje. Má drevársku dielňu, hospodárstvo a kopu záľub. To všetko má rád, aj preto je šťastný. Človek len ťažko pochopí, ako to stíha. Keď sa na to pýtam, povie, že život treba využiť naplno. Aby človek nežil nadarmo. Aby po ňom niečo zostalo, keď tu raz nebude.  Aj keď o smrti neradi hovoríme, patrí k životu, ňou sa život končí. Priznám sa, že tieto slová sa mi z úst mladého muža ťažko počúvajú. Ale má pravdu.  Treba sa pripraviť na to, že raz tu nebudeme. A mne opäť prichádza na um moja dobrá a múdra mamička. Keď som jej kedysi hovorila, aby mi neumrela, povedala mi: „Mariška moja, na slnku nezhorím, každý ta raz pôjde.“

Ale vráťme sa k Igorovi, veď toto rozprávanie je o ňom.

​​​​​​​Možno budem opakovať niečo, čo som pred  časom písala v rozhovore s ním. Nazvala som ho tak, aby vystihoval podstatu:Ako išiel Igor Vizner z Bánoviec do sveta šťastie hľadať. Možno aj  on sa teraz nevyhne niečomu z toho, čo už poznám. A tak len zopakujem, že ako študent manažmentu sa na brigáde v Írsku spoznal so šarmantnou Francúzkou Cecile. Po brigáde sa mu ozvala, že by ho rada navštívila na Slovensku. Z návštevy  boli štyri roky a svadba. Po škole pracoval v Novom Meste nad Váhom a manželka v Bratislave. Naučila sa po slovensky a poznala krajinu pod Tatrami. Spoločne sa rozhodli pre život vo Francúzsku. Prijali ho do nadnárodnej spoločnosti, ktorá má hlavné sídlo v Amerike.

Spoločnosť je zameraná na výrobu záložných zdrojov a klimatizačných zariadení.  Záložné zdroje sa inštalujú všade tam, kde je nutná  nepretržitá dodávka elektrickej energie, a to aj v prípade výpadku, napríklad počas búrky. Chápem ich význam nielen pre priemyselné zariadenia, ale  najmä pre nemocnice, kde sú bez elektriny ohrozené ľudské životy. A vnímam aj to, aká dôležitá je  jeho pracovná pozícia špecialistu na bezpečnosť pri práci.

Keď pred jedenástimi rokmi dostal  správu o prijatí,  nechcel veriť vlastným ušiam. On, Slovák, ktorý keď išiel do sveta, vedel po francúzsky povedať iba dve slová: Niveau Stable (nivo stable), ktoré  si pamätal z detstva, keď v rádiu hlásili stav Dunaja vo francúzštine, on bude pracovať na takom významnom poste. 

Medzitým sa im aj rodinka rozrástla. Dnes majú dvoch synčekov: Jurka a Vratka. Obaja chlapci perfektne hovoria po slovensky a po francúzsky.  Igor a Cecil si kúpili  kamenný dom zo 17. storočia, ktorý sa pod ich pracovitými  a šikovnými rukami zmenil na miesto, kde žijú a sú šťastní. Majú svoju zeleninu, ovocie, kvety, chovajú sliepky, husi, produkujú si domáce potraviny. To všetko stíhajú popri práci. Plánujú, že raz tam budú prijímať návštevy nielen z Francúzska, ale aj zo Slovenska. Budú ponúkať nielen francúzske, ale aj tokajské a iné vína zo strednej Európy. Do vína a do Tokaja sa Igor zamiloval ešte ako študent univerzity v Trenčíne. Tokaj má celý zmapovaný, a to doslova. Dva roky pracoval, aby nakreslil mapu tohto vinárskeho kraja. Daroval ju regiónu celkom zadarmo a dnes slúži všetkým, ktorí sa o túto oblasť zaujímajú. Nedávno o tom poskytol rozhovor pre jednu regionálnu televíziu na východnom Slovensku.

Krátko pred dovolenkou sa dozvedel, že si ho šéf, ktorý odchádza do dôchodku, vybral za svojho nástupcu. A verte, že to nebolo pre jeho pekné oči, ale pre jeho prácu a šikovnosť. Nová pracovná pozícia riaditeľa BOZP pre Európu, Stredný východ a Afriku bude od neho vyžadovať cestovanie po svete. Aj chlapci pomaly pôjdu do školy, budú potrebovať viac starostlivosti. Preto k nim hľadá mladú slečnu, najradšej Slovenku, chce, aby sa deti ešte zlepšili v slovenčine. Čaká, kto sa prihlási na inzerát.

V rozhovore prišla reč aj na tanec. Igor ako chalan tancoval brejk. Ja som  spomenula dvoch chlapcov, tanečníkov z mojej triedy, o ktorých som sa bála, aby si pri tanci krk nevykrútili. Keď som mu povedala  mená Michal Dúcky a Michal Pavlík, samozrejme, že ich poznal, a spomenul aj ďalších z  partie chalanov, ktorá sa tomuto tancu venovala.  Dnes už majú chlapci rodiny, prácu a iné záľuby. Tou Igorovou je najmä víno, práca s drevom, výroba originálnych svietidiel z vínových fliaš, práca na dome a na rodokmeni.

V pátraní po predkoch sa dostal až do roku 1820. Zistil, že Viznerovci prišli do Nemšovej na Slovensku zo susednej Moravy. Praprapradedo František tam pôsobil ako kováč. Jeho syn Jozef potom odišiel do Bánoviec, kde bol hájnikom.  To sa mu stalo aj osudným, keď ho v zime roku 1926 pri ťažbe v lese zabil padajúci strom. Jeho manželka, vdova Júlia Viznerová, je dokonca spomenutá  aj v poviedke o Erdečkinej husi, ktorú publikoval známy bánovský rodák a nadšenec histórie Jozef Fojtík. Vďaka nemu mal Igor tiež možnosť nahliadnuť do Krumpolcovej kroniky mesta Bánovce, v ktorej sa píše, že koncom apríla 1938 mesto poskytlo jeho predkom dva vyradené železničné vagóny ako náhradné ubytovanie.

So záujmom počúvam každé Igorovo slovo. Príbehy svojich predkov rozpráva tak zaujímavo, že by to bolo na knihu. A ono to aj bude. Igor hovorí, že svoje zistenia plánuje spracovať a vydať knižne a potom knihu darovať všetkým  príbuzným. Keď mu spomeniem meno Juraj Snopek, povie mi, že ho pozná a má aj jeho knihu Ako si zostaviť rodokmeň. Vidím, že Igora asi nič neprekvapí. Veľa vecí má naštudovaných a ešte stále študuje vinárstvo a vinohradníctvo cez jeden vzdelávací inštitút v Paríži. Vo Francúzsku spolu s kamarátmi vysadili vinohrad a v roku 2022 čakajú prvú  úrodu a s ňou aj prvé víno. Stretnutie s Igorom, jeho pútavé rozprávanie a historické fotografie predkov boli pre mňa veľkým zážitkom.

Igor má čas naplánovaný. Nielen na dni, ale aj na minúty. V deň nášho stretnutia študoval v rámci genealogického výskumu bánovskú matriku a keď sme sa rozlúčili,  ešte išiel na odborné stretnutie s pánom, ktorý sa venuje vinárstvu v susedných Vysočanoch. Myslím , že aj v tom je ukryté čaro jeho užitočne prežitých dní a rokov. V jeho prípade naozaj platí, že čas je drahý.

Na jazyk sa mi tlačia slová o šikovných Slovákoch, ktorí sa ani vo veľkom svete nestratia. Robia dobré meno krajine, kde sa narodili. Ale jedným dychom sa mi žiada povedať aj to, že aj doma by sme takýchto ľudí potrebovali.

Možno slová z druhej vety pod nadpisom znejú trošku nadnesene, možno ste sa pri nich aj pousmiali, ale ktovie,  raz sa Igor Vizner možno naozaj dostane do učebníc.

Fotografie z archívu Igora Viznera

Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou