Dánsky moreplavec Vitus Bering objavil pred 280 rokmi Aljašku
Potom, čo na jej území objavili koncom 19. storočia zlato, začala priťahovať aj zlatokopov a iných dobrodruhov - nastala slávna zlatá horúčka.
Aljaška/Bratislava 20. augusta (TASR) - Na začiatku 18. storočia sa ešte nevedelo, či je alebo nie je Amerika spojená pevninou s Áziou. Ruský cár Peter Veľký sa preto rozhodol vyslať do neznámeho priestoru expedíciu s cieľom preskúmať východné pobrežie Kamčatky a súčasne rozšíriť mocnárstvo. Velením expedície, ktorá sa začala v roku 1725, bol poverený Dán Vitus Jonassen Bering. Tento moreplavec vstúpil po vojenskej kariére do služieb ruského cára a preto ho prezývali aj "ruský Kolumbus".
Pobrežie najzápadnejšieho cípu severoamerického teritória sa podarilo Beringovi dosiahnuť až počas druhej kamčatskej expedície, na ktorú sa vydal z Petrohradu v roku 1733. Na územie, ktoré nebolo dovtedy zakreslené na mapách vstúpil v roku 1741 a nazval ho Aljaškou. V piatok 20. augusta uplynie od tejto udalosti 280 rokov.
Po Beringovi je pomenovaný nielen jeden z najznámejších prielivov na svete - Beringov prieliv oddeľujúci Čukotku od Aljašky, ale aj more a ostrov.
Vitus Bering vyrazil z Kamčatky 4. júna 1741 na lodi Svätý Peter a do zálivu pri Aljaške vplával 20. augusta 1741. V obavách o loď a posádku sa snažil rýchlo dostať do bezpečia a preto stačil preskúmať len juhozápadný pevninský výbežok a niektoré z Aleutských ostrovov.
Bering trpiaci skorbutom, stihol loď ešte navigovať naspäť, ale 4. novembra 1741 stroskotaniu na jednom z Komadorských ostrovov neďaleko Kamčatky už nezabránil. Na ostrove, ktorý bol po ňom pomenovaný, 19. decembra 1741 chorobe podľahol. Ani veľká časť posádky sa jari nedočkala. Námorníkom, ktorí prežili sa podarilo nasledujúci rok na novopostavenej menšej lodi vrátiť na Kamčatku aj so správami o obrovskom množstve kožušinovej zveri, najmä morských vydier a tuleňov. Na Aljašku sa začali čoskoro plaviť prvé skupinky obchodníkov s kožušinami. Potom, čo na jej území objavili koncom 19. storočia zlato, začala priťahovať aj zlatokopov a iných dobrodruhov - nastala slávna zlatá horúčka.
Na Aljaške alebo Ruskej Amerike, ako sa územiu v tom období hovorilo, vyrástlo niekoľko ruských osád i pravoslávnych kostolov, ktoré sa na mnohých miestach zachovali dodnes. Na obrovskom teritóriu s rozlohou jeden a pol milióna kilometrov štvorcových žilo v polovici 19. storočia 32.000 obyvateľov, ale z toho iba viac ako 400 prisťahovalcov z Európy.
V 20. storočí sa začala na Aljaške ťažiť aj ropa, avšak to už nepatrila Rusku, ale Spojeným štátom. Vláda Rusov nad Aljaškou sa skončila v roku 1867. Ruské impérium, zmietané po Krymskej vojne (1853-1856) ťažkými ekonomickými problémami sa aj pod ťarchou značných dlhov rozhodlo vzdialené obrovské oblasti predať. Spojené štáty odkúpili 30. marca 1867 Aljašku za 7,2 milióna dolárov, čo je v dnes viac ako 120 miliónov dolárov.
Samotné odovzdanie územia sa uskutočnilo v mestečku Novo-Archangeľsk (v súčasnosti Sitka) 18. októbra 1867. Do roku 1912 bola Aljaška dištriktom, potom teritóriom a od januára 1959 je 49. štátom USA - je najsevernejším, najzápadnejším a najväčším štátom USA.
Po nákupe sa v Spojených štátoch objavilo nemálo kritických hlasov, že za "chladničku" a "hory ľadu" vyhodili hriešne peniaze. Intenzita týchto hlasov však postupne zanikala s tým, ako začala Aljaška odkrývať svoje nerastné i prírodné bohatstvo.