Deň druhý; obyčajný aj smutný
Dnes som si povedala, že si budem všímať ľudí.
Bánovce nad Bebravou 22.07.2021 (Skolske.sk)
Asi som to hneď pokazila. Asi som nebola veľmi všímavá, keď som v čakárni nezbadala kamarátku.
Vraj mi kývala z lavičky oproti. Prišla ku mne, sadla si vedľa a rozprávala mi o vnúčatách.
Žiarila, keď hovorila, aké sú vydarené a krásne. Tvár veľa povie o človeku. Na mobile mi ukazuje fotky.
Pozerám, aký program svojim štyrom vnúčatám pripravila a kde všade s nimi bola. Takú babku by
bralo každé dieťa. Starí rodičia a vnúčatá patria k sebe. A nie iba cez prázdniny. Ľutujem deti, ktoré
nemajú babku a dedka. Ja som mala krásnu, milú a múdru babičku. Veľa z toho, čo viem, ona ma
naučila. Moja dobrá, rozprávková babička!
Mladá žena v čakárni komunikuje s mobilom. Ani oči od neho neodtrhne. Ešteže máme mobily, aspoň
sa nenudíme. Ja zas neodtrhnem oči od nej. Krásna postava a ešte aj pekne oblečená. Aj pod rúškom
musí byť pekná. Vstanem a idem jej to povedať. Lebo ja som taký spontánny človek, čo na srdci, to
na jazyku. Aj preto si niekedy narobím z ľudí nepriateľov. Žena na chvíľu zdvihne oči, kukne na mňa
a poďakuje za kompliment. A znova mobil. Možno by sa mohla prihovoriť panej, čo sedí vedľa. Je
smutná. Dlho sme boli zavretí, treba využiť, že konečne je človek medzi ľuďmi.
Oproti sedí žena kyprých tvarov v krátkych ružových šatočkách. Tú som si všimla. Urobila si pohodlie,
akoby bola doma. Jednu nohu má preloženú cez druhú, a to vo výške, ktorá nebezpečne odhaľuje to,
čo si zvyčajne chránime a zakrývame pred cudzími pohľadmi. Tomu sa nedá povedať slušné sedenie.
Ale nepoviem jej to, aj keď si to myslím. Niekedy je mlčať zlato.
Pochvalou som dnes nešetrila. Sestričke hovorím, že dobre pichá. Vie, že sa bojím ihly. Mala dobrú
náladu a šírila ju okolo seba. Tak to má byť. Všade, nie iba u lekára. Uhundrané sestričky nemám
rada.
Malé, asi štvorročné dievčatko na chodníku skúša tanečné kreácie. To dieťa má tanec v krvi. „Ako ty
pekne tancuješ, ty budeš tanečnica,“ hovorím jej a ona prikývne a zasmeje sa.
Je jedenásť a pred domom smútku už stoja ľudia. Aj ja som sa prišla rozlúčiť s kamarátkou z detstva.
S Aničkou Čitáne. Počúvam slová kňaza a myšlienkami zablúdim na naše záhrady. Pod veľkú hrušku
dolinovku, kde dávno, keď som ešte nebola na svete, dedkovi Baške gepeľ odtrhol nohu. A keď som
už bola na svete, pod tou hruškou sme sa s Aničkou ako decká hrávali. Aj s Ivanom, Jožkom a s
Pružincovými deťmi. Na Nemcov a partizánov. Aj na schovávačku, aj s piatimi slivkami, aj ďatelinka,
choď do poľa. S Aničkou odišlo aj kus môjho pekného detstva. Ale spomienky ostali.
Ešte sa pomodlím pri rodičoch a odchádzam.
V dedine, kde som sa narodila, navštívim tetu Pavlinku. V máji mala deväťdesiat. Najskôr musela
hádať, kto som, ale dcéra Janka jej dala pomocnú otázku a podarilo sa. Veľmi pekne vyzerá. Aj teta,
aj Janka. Aj som im to povedala. Posedíme, porozprávame sa. „Pamäť mi slúži a to je dobre,“ hovorí
teta. Ja prikyvujem, že je to tak. Len ju trošku pohreším, že ma hneď nepoznala. Priznáva, že už dobre nevidí a že aj slabšie počuje. Ale múdrosť ostala, tá sa nestratila. Pri rozlúčke mi hovorí: „Keď budeš robiť dobre, vráti sa ti to. A keď budeš robiť zle, aj to sa ti vráti.“ Touto múdrou vetou uzavrela náš predchádzajúci rozhovor. No čo poviete? Už len podľa toho žiť tak, ako celý život žije naša dobrá
a múdra teta Pavlinka.
A som doma. Hnevám sa na Cicku aj na Belku. V našej záhrade je o jedného vtáčika menej. Pod
záhradným stolom zostalo len krídelko. Hovorím im, že myšky môžu, ale vtáčikom nech dajú pokoj.
Ale hovor mačke!
Je sedem hodín večer. Už nepáli ako cez deň. Ba sa celkom ochladilo. Zišlo by sa popršať. „Len nie
búrku, panebože, len nie hromy a blesky, ochraňuj nás od všetkého zlého!“ v duchu odriekam tieto
slová ako modlitbu. Búrok som sa už ako dieťa bála. S kyticou margarét kráčam na miesto, kam
chodím denne už skoro dva roky. Skloním sa k modlitbe a poviem mu všetko, čo priniesol dnešný deň.
Predchádzajúci článok:
Taký obyčajný deň