Taký obyčajný deň
Človek nepotrebuje vymýšľať príbehy. Tie prináša život.
Kráčam po chodníku a pozerám pod nohy. Premýšľam, po čom všeličom chodíme. Čo všetko musí
znášať naša potupená matička zem. Pľuvance, kam len stúpiš. Cigaretové ohorky, papiere, plechovky,
odhodené rúška a iné nepotrebné veci. Je mi z toho smutno. Je dobre dívať sa pod nohy. Aspoň
nestúpite, veď viete, do čoho. Dnes som ho videla pod oknami jedného obchodíka. A myslím, že to
nebolo od psíka. Fuj!
Cestou ma zastaví jedna známa. „Aká ste dnes pekná!“ hovorí. „Ďakujem, to bude tým
náhrdelníkom, darček od vnučky, “ odpoviem potešená. Aj keď v duchu si myslím, že v jej slovách je
aj kúsok takej tej všednej ľudskej zdvorilosti. Lebo pýtať sa "do mesta?" by vyzeralo asi dosť hlúpo, keď je to jasné.
Predo mnou kráča asi desaťročné dievčatko. Zastaví sa pred kontajnerom s komunálnym
odpadom. Potom pred druhým, tretím... A keď ani v piatom nič nenašlo, zavolám naň a pýtam sa: „Čo
hľadáš, moja, jedlo?“ Vyberám peniažky, že jej podám, nech si kúpi niečo na raňajky. „Veci,“ povie
tichučko a sklopí tváričku. Odpovedá mi trošku zahanbene, že ma to až zamrzelo. Ale som protivná
a otravujem ďalej: „Aké veci?“ „Na oblečenie,“ povedalo dieťa a stratilo sa za najbližším činžiakom.
Sestrička u lekára mi hovorí: „Ako ste dnes pekne zladená. A ten tyrkysový náhrdelník vám veľmi
pristane. Noste tyrkysovú, svedčí vám to." Dnes to pichanie vôbec nebolelo.
V meste stretnem bývalú kolegynku, a do tretice ma aj ona pochváli. Taký kompliment dobre padne,
hneď máte lepšiu náladu. Začínam si myslieť, že keď už tretia pochvala, tak to nebude len zdvorilosť,
musí byť na tom aj čosi pravdy. Len aby som nespyšnela!
Na Záfortni sa zdravím s jedným pánom. Strihá kríky pred domom. „Čítam vaše články na školskom
portáli. Páči sa mi, ako pekne píšete o rodičoch. Máte moju pochvalu.“ Z okna vykukne jeho
manželka: „To vy ste tá pani Škultétyová, čo píše do novín?“ „Áno, som to ja,“ prikývla som. "Tak tam
napíšte, že čo sme to za ľudia. Opití chlapi nám chodia v noci čúrať sem pod toto okno na obývačke.
Poslala som manžela, aby ostrihal kríky, za ktoré sa skrývajú. Je to nechutné a robia to už aj cez deň.
Dvoch som včera odohnala. Je to hnus!"
Po týchto nepríjemných slovách odchádzam so sľubom, že napíšem. Aj s nepríjemným pocitom, že
som možno stála na mieste, kde tí chlapi včera močili. Všelijakí sme ľudia. Ešte dobre, že mám taký
zvyk, umyť si podrážky vonku pod tečúcou vodou.
Konečne doma. Zavolám Dorkinu Cicku a jej dve milené mačiatka. Celé doobedie som ich nevidela.
Tretie je už mesiac preč a vraj sa má dobre u Tonka. Mám ich rada. Ak ste čítali článok Dobrá mama,
tak to bolo o nich. Cicka pribehne a za ňou aj malá Belka. Taký mamin pupok, vždy je tam , kde je
mama. Len krásny Sivko chýba. „Zavolaj aj Sivka,“ hovorím Cicke, a volám ho aj ja, „Sivko, Sivuško
môj, poď, poď papať! Poď, kde si toľko?“ Susedka príde k plotu a ticho, aby to Cicka nepočula,
hovorí: „Sivko už nepríde, už má nový domov. Ani ho nespomínaj, lebo stále za ním plače.“ Chúďatko
Cicka, je vidieť, že smúti. Hľadá ho, narieka, je celá nesvoja. Aj mne slza vypadla. Mala som ho rada,
loptoša malého. Ešte včera mi šantil v záhrade na stole. Hrešila som ho, že na stôl nono, že ta
nesmie, že na stôl sa dáva chlebík, a dnes je už preč. Koho teraz budem hrešiť a vychovávať?
Na cintoríne prišla ku mne moja bývalá žiačka. Hovorí mi: „Musela som sa vrátiť, keď som vás
zbadala. Dávno sme sa nevideli. Chcem vám poďakovať za krásnu májovú báseň o čerešni. Aj som si
pri nej poplakala. Píšte! Rada čítam vaše texty. Idú vám zo srdiečka.“
Tak teda píšem, Majka! Čítaj, aj toto mi ide zo srdiečka. Lebo najľahšie sa píše to, čo človek cíti. Vtedy
myšlienky a slová akosi samy vyskakujú z klávesnice. Človek nepotrebuje vymýšľať príbehy. Tie
prináša život.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou