Bánovce nad Bebravou 24.06.2021 (Skolske.sk)

Cez našu záhradu tiekol malý potôčik. Blízko neho bola zrubová studňa. Brali z nej vodu všetci susedia z Baške dvora. Pri studni každú jar rozkvitli žlté a biele voňavé narcisy. A ešte stromy. Keď rozkvitla jabloň, vyzerala ako družička v ružových šatočkách. Jej jabĺčka boli šťavnaté ako víno. V záhrade rástli aj biele slivky. Chutili ako marhule. Po nich sme nesmeli piť vodu, aby nás brucho nebolelo. Pod oknom rástla hruška, ktorú ešte môj dedo sadil. Kvitla ako všetky hrušky, nabielo. Posledné dni svojho života ocko pod ňou rád oddychoval. Možno v jej tieni myslel na svojho otca, ktorého som ja už nepoznala. Keď sa otecko pominul, aj hruška za ním odišla. Naša stará, dobrá hruška! Myslím, že aj stromy vedia smútiť. Za potôčkom stála pec, v ktorej mamička každý týždeň piekla päť pecňov chleba. Voňal rascou, ktorú ocko z kosenia lúk doniesol v kytičke.
​​​​​​​

V dedinských záhradkách veľa kvetov nebývalo. Možno ľuďom stačilo, že ich v poli videli také, ako ich tam pánbožko stvoril. Sinokvet, kúkoľ, slepé maky, margaréty, hrachory, stračie nôžky, klinčeky, zvončeky, šípové ruže. Bože, čo ich bolo! Už ani neviem všetky tie mená. Nezábudky, záružlie, konvalinky, zajačie dlabky. Lúka, pole, les bola jedna veľká kvetinová záhrada. 

Ale niekoľko kvetov v záhradkách si predsa len pamätám Na stráni, kde bývala bláznivá Anička, rástli ružové ruže. Voňali a mali veľa drobných pichliačikov. Čo sa ma napichali, kým som si do kytičky natrhala, keď Anička behala po dedine. A ešte si pamätám vysoký slez v záhradke u tetky Ivky. O ňom som už písala. Bola som prekvapená, keď som túto starú kvetinu nedávno zazrela v jednej záhrade. Od detstva som ju nevidela. U pána rechtora Obetka rástli ťahavé ruže, červené aj ružové. Ale najviac ma priťahovali turecké hrebíčky. Dlho som stála pri plote a pozerala na ne. U mojej kamarátky Blaženy sa zas o plot opieral vysoký janko. Tak sme volali kvetinu s kvetmi ako žlté hlávky. Sýtu ružovú farbu mali maďarky. Tieto ruže rástli v školskej záhrade a keď rozkvitli, pán učiteľ Bobok nás zobral von a tam sme ich maľovali. Hodiny v prírode som milovala.

A toto vám musím povedať.

Bola som malé dievčatko, ešte som do školy nechodila, keď ma ocko zobral navštíviť babku. Bývala u strýca v dedine za Nitrou. Na stanici v Ivanke som sa mu stratila. Našiel ma pri staničnej záhrade, ako trhám drobné popínavé ruže na plote. Na túto príhodu si živo pamätám a často sme na ňu s ockom s úsmevom spomínali. Kvety som od decka mala rada.

Mám rada kvety. Od jari do jesene kvitnú v mojej záhrade a tešia nielen mňa, ale aj oko ľudí, ktorí chodia okolo. Starám sa o ne a  rozprávam sa s nimi. Milujem kosatce, irisy, narcisy, margaréty, pivónie, ruže, turecké klinčeky. Občas sa niekto pri mne zastaví, aby sa pokochal. Napríklad jedna pani. Pýtala sa, či sa nehnevám, že sa stále pozerá do mojej záhradky. „Nie, nehnevám sa, prečo, ja to tiež robím,“ povedala som. A ešte niečo vám chcem povedať. Práve kvitli pivónie. Mám ich plnú záhradu: červené, cyklámenové, biele, ružové. Idem na nich oči nechať. Asi dvanásťročný chlapček išiel zo školy, pozdravil a zastavil sa. „Máte pekné kvety, teta,“ povedal, „staráte sa o ne sama?“ Malého Michala, lebo tak sa mi predstavil, už beriem ako kamaráta. Viackrát sa mi cez plot prihovoril. Jeho rodičom som odkázala, že majú milé a slušné dieťa. Lebo, poviem vám, že z desiatich detí, čo idú okolo, hádam jedno pozdraví. Ale to už moralizujem a chcela som o kvetoch. Ostaňme teda pri nich.

Radi ich dávame a radi ich dostávame. Honosné kytice, drahé ruže. Ale aj skromné konvalinky, lúčne margaréty, zvončeky či klinčeky. Dokážu odpúšťať ľudské previnenia , vyjadriť lásku a napokon i bolesť a smútok. Hovorí sa, že kto má rád kvety, má rád ľudí. Asi to bude pravda. Krásne sú vo váze, ale najkrajšie sa vynímajú a najdlhšie vydržia tam, kde vyrástli. V záhrade a na lúke. Kvety robia svet a život krajším. 

Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou