Keď je dieťa čiernou ovcou

Foto: Lucia Rošteková

Bánovce nad Bebravou 17.05.2021 (Skolske.sk)

Neraz sa stáva, že sa v rodine považuje jedno dieťa za vydarené a s druhým sú problémy. Učenie nezvláda a rodičia mu vyčítajú, že je iné ako ostatní, akoby do rodiny ani nepatrilo. Neplní ich očakávania. Hovoria o jeho nedostatkoch a porovnávajú ho s úspešným súrodencom. Takisto sa správajú aj pred návštevou a známymi. Kým úspešné dieťa vychvaľujú, akú majú z neho radosť, akí sú naň pyšní, o druhom sa vyjadrujú , že sa zaň musia hanbiť. Dieťa to počuje a  vníma to ako prejav nelásky, ako útok na svoju osobu, čo sa potom odráža aj v jeho správaní. Úspešné dieťa môže všetko. Môže chodiť s kamarátmi, dostane, čo chce, ale “ovca“ musí stále sedieť doma nad knihami.

S problémom čierna ovca a tiež aj s podobnými vyjadreniami rodičov som sa v učiteľskej praxi stretávala často. A čo je horšie, rodičia si vôbec neuvedomovali, že takto dieťaťu nepomáhajú, ale škodia. Chybu robí aj učiteľ, ktorý žiaka zosmiešni, a ako už býva zvykom, najradšej pred celou triedou. Aj keď to zle nemyslí, problém to nerieši, iba prehlbuje. Byť  čiernou ovcou nie je nič príjemné ani pre dospelého. Ten pocit som v istej vyhrotenej situácii sama zažila. Nešla som so stádom, preto viem, o čom hovorím.

A čo si o tomto probléme myslí psychologička Lucia Rošteková, to povie už ona sama.

Pani psychologička, môže nesprávny postoj rodičov a okolia viesť k duševným poruchám takéhoto dieťaťa?

Ak používame termín čierna ovca, označujeme tak niekoho, kto nejakým spôsobom nepatrí do stáda, niečím sa odlišuje. Stádo samotné ho vníma odlišne. Človek je tvor spoločenský, má prirodzenú potrebu niekam patriť, mať uznanie od druhých. Ten, kto je z komunity takto vylúčený, si podvedome hľadá inú, takú, kde je akceptovaný so všetkými svojimi odlišnosťami od pôvodného stáda, kde nachádza potvrdenie seba ako hodnotného človeka. K duševným poruchám môže dôjsť, ak takúto komunitu, v ktorej by bol prijatý, nenájde vôbec, alebo ak ju aj nájde, no je sama o sebe škodlivou, podporujúcou vzorce správania, ktoré vedú k duševným poruchám (alkoholizmus, patologické hráčstvo a pod.).

Ako dieťa vníma, keď mu dávajú najavo, že je iné, než by mohlo byť?

Postoj rodiča k dieťaťu má zásadný vplyv na vývin a správanie dieťaťa. Otázne je, nakoľko si rodič svoj postoj k dieťaťu uvedomuje. A ak si ho uvedomuje, ako s touto vedomosťou o svojom postoji k svojmu dieťaťu narába.

Myslím, že každý  rodič má nejakú, niekedy neuvedomenú predstavu o svojom dieťati. Rodičia túžia byť na svoje deti hrdí a podľa toho sa ich snažia vychovať, vplývať na ne, formovať ich. Ak rodičovské očakávania prevyšujú aktuálne schopnosti a osobnostné vlastnosti dieťaťa, rodič sa stretáva so sklamaním vlastných očakávaní. To sklamanie dieťa cíti. A mrzí ho to. Deti veľmi chcú byť také, aké ich chcú mať rodičia. Ak sa snažia a tá snaha nie je rodičom ocenená, viditeľná, dostatočná, dieťa je hlboko frustrované a vzniká v ňom konflikt – hnevá sa na seba, lebo je „nedostatočné“, aj na rodiča, lebo chce od neho niečo, čo nedokáže. Zároveň rodičovskú lásku potrebuje, takže svoj vnútorný hnev voči nemu potrebuje skrotiť. Vnútorné regulačné mechanizmy psychiky dieťaťa si s tou zložitou situáciou snažia poradiť. Ako to zvládne, závidí od mnohých ďalších faktorov, ale isté je, že dieťa sa potrebuje cítiť prijaté také, aké je – ak nie pri rodičovi, tak aspoň pri inej, pre neho dôležitej osobe, ktorou môže byť starý rodič, strýko, učiteľka, kamarát, kamarátova mama...
 
Aké najčastejšie chyby robia rodičia , ak majú  doma tento problém?

Ak je dieťa povahovo iné, inklinuje k iným záujmom, v škole sa mu z nejakého dôvodu nedarí tak, ako si to rodič predstavuje, rodič sa ho snaží priviesť k tomu, o čom si myslí, že bude preň najlepšie. Ak to nefunguje, rodič zostáva nervózny, nespokojný, hovorí dieťaťu, ako mu chce dobre, keď ho k niečomu núti. No a najväčšou chybou je, ak takúto “inakosť”, “nedokonalosť” svojho dieťaťa rodičia neakceptujú, odmietajú ju a tvrdohlavo chcú dostať dieťa do istej línie, do ktorej ono nie je schopné zapadnúť.

Dieťa potrebuje na svoj rozvoj cítiť lásku rodiča, bezpodmienečnú - cítiť, že ho ľúbia aj s jeho nedokonalosťami, aj keď niečo vyviedlo, aj keď sa mu nedarí, aj keď je také či onaké. Z dieťaťa, ktoré nikdy nepocítilo, že je dosť dobré na to, aby ho mal niekto rád, sa stáva buď výrazne konformný človek, ktorý sa nikdy nebude cítiť dostatočne kompetentne, alebo naopak, rebel, ktorý sa nebude vedieť zaradiť do spoločnosti. Sú to dva extrémy, ani jeden nerobí človeka vnútorne spokojným, oba môžu byť sprevádzané úzkosťami alebo depresiami.

Ako treba pristupovať k neúspešným deťom?

Hľadaním toho, v čom úspešné sú, alebo môžu byť. Aké dieťa považuje naša spoločnosť za neúspešné? Cíti sa tak ono samo, alebo mu to dávame najavo my ostatní? Za každým neúspechom sa niečo skrýva. Treba prísť na to, čo to môže byť. Deti nie sú neposlušné, nespratné, drzé, či školsky neúspešné len tak pre nič za nič.

K tomu, aby sme na to prišli, je potrebné si vypočuť rodiča. Rodič býva presvedčený o svojej pravde, že chyba je v dieťati. Nie v vždy rozumie tomu, že psychológ potrebuje viac času tráviť rozhovorom s rodičom než s dieťaťom. V rozhovore s rodičom rozoznávame: “urobte s ním niečo”. Je potrebné oboznámiť rodiča s dôvodmi a vysvetleniami správania dieťaťa o tom, prečo a aký prístup ich dieťa potrebuje, aby sa mohlo zdravo rozvíjať a byť šťastné, a keď sme pri slove úspech, tak aj úspešné. Čím má dieťa menej rokov, tým väčší vplyv má rodič a blízke okolie a menší vplyv má napríklad psychológ.
​​​​​​​
Ak sa teda v poradni stretneme s takýmto rodinným prípadom, ťažisko práce je orientované na rodiča, a ak ide o školské problémy, je potrebná aj spolupráca učiteľa. Avšak aj bez takejto spolupráce poskytuje podporu dieťaťu psychológ v spoločných terapeutických stretnutiach, poskytuje mu alternatívny spôsob reagovania a vnímania jeho osobnosti v protiklade s dospelými, u ktorých podporu, rešpekt a akceptáciu takého, aké je, nedostáva.

Poďme teraz k problémom v škole.  Tam je čierna ovca hádam v každej triede. Čomu by sa mali učitelia vyhnúť?

V triednych kolektívoch sa bežne stáva, že niektorý spolužiak alebo spolužiačka nejakým spôsobom nezapadajú do kolektívu. Myslím, že učitelia vo všeobecnosti vedia s týmto javom veľmi dobre narábať, no nie sú všemocní. Niekedy je „čiernou ovcou“ najhlučnejší chlapec, na ktorého sa časom zvezie aj to, čo neurobil, a niekedy zase to tichučké dievča v prvej lavici, ktoré sa nevie zapojiť do žiadnej kolektívnej aktivity.

Ak má triedny učiteľ pocit, že v kolektíve detí sú takto vyhranení žiaci, ktorí majú problém zapadnúť, má viacero možností, ako sa pokúsiť zabrániť odstrkovaniu takéhoto žiaka zvyšným kolektívom. Mal by sa mať na pozore pri slovnom hodnotení jeho osoby alebo jeho práce. Určite sa treba vyhnúť zosmiešňujúcim poznámkam, poukazovaniu na jeho nedostatky, neustálemu poukazovaniu na neho, lebo tým vlastne vytvára z neho čiernu ovcu  - aj  keď to učiteľ môže myslieť v dobrom - v tom zmysle, že ho tým chce vyprovokovať k vyššej snahe, motivácii. Môže to byť náročnejšie v prípade, že takýto žiak ani jemu “nesedí”, jednoducho mu nie je sympatický z akéhokoľvek dôvodu, veď všetci sme ľudia.

Akým aktívnym spôsobom môže učiteľ zasiahnuť do atmosféry v triede?

Aby učiteľ situáciu v kolektíve zlepšil, môže nenápadne, v rámci vyučovacej hodiny vyzdvihnúť dobrú stránku takéhoto žiaka (poukázať na jeho dnešnú dobrú náladu, usilovnosť v ten deň… maličkosti, ktoré vedia človeku zlepšiť deň). Triednickú hodinu môže triedny učiteľ využiť na lepšie spoznanie sa žiakov. Deti spolu často chodia do jednej triedy, ale v rámci celého kolektívu sa nepoznajú z takých osobnejších stránok - aké jedlo či šport majú rady, čomu sa venujú vo voľnom čase, koľko majú súrodencov a ako s nimi vychádzajú. Sú to informácie, ktoré vedia deti veľmi zblížiť. Zrazu sa tá čudná Anička nezdá až taká čudná.

Ak sa učiteľ necíti kompetentne riešiť takúto situáciu, alebo má pocit, že to presahuje jeho možnosti, má možnosť osloviť školského psychológa alebo zavolať psychológa z CPPPaP (poradne).  Psychológ si vypočuje učiteľa, dá deťom dotazníky na zistenie vzťahov v kolektíve, vypracuje si sociogram (grafické zobrazenie vzťahových väzieb vnútri kolektívu) a na základe toho potom pracuje s celým kolektívom. V prevažnej väčšine takýchto prípadov je takáto intervencia úspešná a vzťahy sa upravia, aj keď ideálnymi sa po niekoľkých stretnutiach určite nestanú. Triedny učiteľ je sprevádzaný pri spôsobe ďalšej práce, ako s kolektívom zachádzať, akým poznámkam na čiu adresu sa prípadne vyhnúť, koho vyzdvihovať a akým spôsobom a podobne.

A čo deti, ako sa s tým majú vyrovnať?

Deti sa učia postarať sa samy o seba postupne. Významným obdobím je puberta, kedy nastáva aj názorové a postojové odlúčenie od primárnych autorít (rodičia, učitelia – tých si dieťa nevyberá) a hľadanie autorít „zvonku“ – vzory, ideály, ktoré ich oslovia, snažia sa ich v istých smeroch nasledovať, kopírovať. Ak sa cítia napodobňovaním ich správania, preberaním ich názorov a postojov úspešne, posilňuje ich to a formuje ich osobnosť aj sebavedomie a vylepšujú si tak vlastný obraz, ktorý im dovtedy bol „vštepovaný“ inými.

Pre každé takéto dieťa je to náročná životná skúsenosť.

Musí hľadať oporu v ľuďoch, ktorí mu rozumejú, ktorí ho „berú“. Ak toto nenachádza u svojich rodičov, súrodencov či spolužiakov, môže to byť starý rodič, ujo, teta, učiteľka, kamarát. Ak takého nenachádza a situácia je pre neho náročná a ťažko zvládnuteľná, môže sa obrátiť na internetovú poradňu IPčko, Linku dôvery a podobné služby, kde je vždy k dispozícii niekto, kto má čas ho vypočuť, a poradiť ako ďalej. Tieto služby môže využiť kedykoľvek – cez deň, v noci, cez týždeň aj víkendy. Verím, že nájdu z takejto situácie východisko.
               
 
 
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou