Krásny príspevok
Napísal mi čitateľ k článku o láske.
Bánovce nad Bebravou 22.04.2021 (Skolske.sk)
A pokračuje: „Ja poznám od Vás iba také. Krásne, múdre, poučné, dojímavé. A vždy hodné zamyslenia. Na každý Váš príspevok sa teším a pri niektorých mi aj oči zvlhnú. Najmä vtedy, keď hovoríte o svojom detstve v rodnej dedine. Iste preto, že veľmi podobné som prežíval aj ja. No bez Vášho podnetu by som sa k tomu nevracal. Veľmi pekne Vám za to ďakujem. Píšte, podnecujte a poučujte nás ďalej. Netrpezlivo na to čakám.“
Milan
Ďakujem! Takéto slová ma vždy potešia. Keď píšem, píšem tak, ako to cítim, ako mi to pramení zo srdiečka. No s pribúdajúcimi rokmi mám pocit, že si neverím. Možno preto sa stáva, že niektoré príspevky, čo pošlem do redakcie, sa k čitateľom nedostanú. Čakám, a nič. A je mi to ľúto. Myslím, že všetky majú čo povedať. Preto píšem. Ale taký je život, nie vždy sa všetko podarí tak, ako my chceme. Aj včera sa ma jeden mladý muž pýtal: „Čo je s vami? Dávno som od vás nič nečítal. Nepíšete?“ Tak teda píšem. Píšem a verím, že tieto slová sa k nemu dostanú.
Píšem rada. Veď dôvodov na radosť nebýva až tak veľa . Zvlášť v zime, keď človek ani z domu nevyjde. Zima mi pripadá smutná. Človek je len sám so sebou, preto hľadá spoločníka. Človeka, ktorému chce niečo povedať. Niekedy sa možno len tak vyžalovať, aby potom prišla úľava. Voľakedy som písala o škole. O deťoch, na ktoré som aj po rokoch pyšná. O radosti, ktorú mi prinášali. Teraz už len spomínam na všetko, čo bolo. Najradšej sa vraciam do detstva. Inokedy sa zas zamýšľam nad tým, čo život prináša. A reagujem na podnety čitateľov.
Nevedela som sa dočkať jari. Tešila som sa na spev vtákov, na kvety, na prácu v záhrade. Prvý pohľad z okna venujem žltým narcisom, belasým nezábudkám. Prídem k nim, rozprávam sa s nimi. Ďakujem im za krásu. Lebo kvety sú krása. Mám ich rada. Hovorí sa, že kto má rád kvety, má rád ľudí. Asi to bude pravda. Mám rada ľudí.
Mám rada jar. Teším sa, keď všetko ožíva, keď na svet prichádzajú mláďatká.
U nás, tam doma u mamy, na jar bývalo veselo. Žlté kačičky a húsatká sa tmolili po dvore, džavotali a zobkali mladú trávičku. A keď im mamička nasypala do válovčeka žihľavku a zavolala: „Papaťky, papať, papať,“ kačíčence sa predbiehali ktoré nad ktoré. A keď zanôtila: „Na, žury, žury, na!“ to už bol povel pre malé húsatká, ktoré pribehli k nej a chvatom vyzobkali všetku dobrotu, čo im nachystala. Tieto mamine „pesničky“ a roztomilé slová na jar vždy vo mne ožívajú. Spomienky ma vracajú na miesto, kde som vyrastala. Pod strechu domu, ktorý osirel. Je mi z toho smutno. Je mi ľúto, že všetko to krásne je preč, že aj slová papaťky a žury odišli, že ich už nepočuť. Nielen ľudia, aj slová odchádzajú. Aby prišli iní ľudia, iné slová. Aj také, ktorým ja už nerozumiem. Slzy mi stekajú po tvári a nemám silu ich zastaviť. Ani to nechcem. Aspoň mi vyplavia spomienky, ktoré aj bolia, aj sa mi pri nich uľaví.
Do detstva a do rodnej dediny sa rada vraciam. Dnes citlivejšie vnímam všetko, čo sa deje. Aj to, čo sa mi nepáči, čo by som chcela, aby ináč bolo. Nepáči sa mi ľudská nenávisť a zloba. Slová o vojne naháňajú strach. Možno preto odbieham do sveta, v ktorom som to nepoznala. Do svojho detského sveta. Koľkokrát si myslím, ako som len závidela deťom, ktoré nemali toľko povinností ako ja. V lete išli na splav pri kostole a výskali a plahočili sa v potoku až do večera. Ja som si cez plece prehodila pastiersku kapsičku, čo mi mamička v rukách z konopného plátna ušila, a išla som do poľa napásť naše kravičky. Aby bolo mliečka aj na poživeň, aj pre štát. Keď si pomyslím na to, ako som sa sváka Botku pýtala: „Sváko, a je koľavá vaša krava?“ veru sa dnes na tých slovách aj zasmejem. Ako rada by som tie časy vrátila! Ako rada by som aj s kravičkami išla! Spievala by som si, až by ma bolo počuť doďaleka. A dopriala by som to aj dnešným deťom. Mnohé videli kravičku len na obrázku. Niektoré si dokonca myslia, že je fialová, volá sa Milka a že mliečko sa vyrába.
Veru tak, milí moji! Hovoriť o spomienkach je istá forma úľavy. A počúvať ich, to je zas škola pre deti.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou