Jedenáste prikázanie: Neublížiš bezbrannému a slabému
Chcelo sa mi plakať, keď som počula správy o týraní starých ľudí.
Bánovce nad Bebravou 25.03.2021 (Skolske.sk)
Človeku je vždy smutno, keď sa hovorí o týraní detí či starých ľudí. Paradoxom je, že deťom najviac ubližujú ich vlastní rodičia. A človek ťažko pochopí aj to, že mnohé deti si nectia svojich rodičov. Že im ubližujú, týrajú ich. Týraní mlčia. Deti sa boja detského domova a rodičia sa hanbia za tyranské správanie svojich detí. Kruté zaobchádzanie so slabými a bezbrannými často preniká aj za múry sociálnych zariadení. Týranie odhalia najmä lekári a učitelia.
Ako učiteľka som mala v triede týrané dieťa. Videla som stopy na jeho chrbte, ktoré tam zostali po bitke remeňom. Napriek mojej snahe dieťa nesúhlasilo s tým, aby som to oznámila. Bálo sa, že by ho odňali rodičom, ktorých malo rado. Riešila som to návštevami v rodine a citlivými rozhovormi s rodičmi tak, aby som chránila dieťa a nepoštvala ich proti nemu. Dnes už je z chlapca otec rodiny.
Sama som vo veku tých, čo žijú v zariadeniach pre seniorov. Aj preto sa ma dotýka všetko, čo sa okolo nich deje. Viem sa vcítiť do ich postavenia. Zanechali svoj domov, svoj byt. Všetko, s čím boli roky zrastení, všetko a všetkých, čo mali radi. V starobe ich „presadili“ do neznámeho prostredia. Ako veľký strom do cudzej záhrady. Prijme sa? Alebo začne chradnúť, usychať? Koľko sĺz vyplakali, koľko nocí nespali, kým si zvykli na nové steny, novú posteľ a nových ľudí?! To vedia len oni sami. Aj by sa vyžalovali, ale komu, keď teraz za nimi nikto nemôže. Koľkí z nich odišli na druhý svet ticho a bez rozlúčky? A predsa sa nájdu ľudia, ktorí im na sklonku života dokážu ublížiť. Chatrným a slabučkým, ktorých by aj vetrík sfúkol.
Až do samého konca som sa s veľkou láskou starala o bezvládneho manžela. Bez prestávky, vo dne, v noci. Keď vidíte, že ten druhý vás potrebuje, že jeho vďačný pohľad nevyvážia žiadne peniaze, človek to robí rád a s láskou. Musí to robiť tak, ináč to nejde. Lebo čo nejde od srdca, nejde ani k srdcu, takto to hovorievali moji rodičia. Je to pravda. A pravda je aj to, že starať sa o blízkeho je iné ako starať sa o druhých. Raz som sa úprimne vyznala, že ja by som to za peniaze robiť nevedela. Obdivujem preto všetky opatrovateľky, ktoré sa takou prácou živia. A predovšetkým sa skláňam pred tými, ktorí sa starčekom a starenkám venujú tak, akoby sa starali o svojho blízkeho. Len neviem, či sa to celkom dá. Myslím, že ani nie, Matka Tereza je len jedna.
Citlivo vnímam, keď sa niekomu ubližuje. V živote som sa vždy vedela postaviť na stranu slabších. Chce sa mi plakať, keď počujem, že ubližujeme tým, ktorí nás najviac potrebujú. Tým, ktorí veria, že sa o nich postaráme. Verte, nikto tak nemiluje život ako starý človek. Aj keď nemôže chodiť, ale chce žiť. Aj keď povie, že načo je starý človek na tomto svete, život má rád. Chce žiť, vidieť modrú oblohu, počuť milé slovo, chce cítiť, že ho niekto má rád. Je mi smutno, keď počúvam správy o týraní ľudí v domove, v ktorom chceli prežiť pokojnú starobu. Nechceli nič viac, iba dôstojné zaobchádzanie s človekom. Iba to chceli.
Ozaj, prečo sa z ľudí vytratila ľudskosť?
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou