Bánovce nad Bebravou 19.03.2021 (Skolske.sk)

Paul Stacho, fotograf a vnuk spoluzakladateľa časopisu Krásy Slovenska žije pri Niagarských vodopádoch. Pri stom výročí časopisu na historickom pozadí približuje jeho vznik, oceňuje význam Krás a prácu mnohých generácií redaktorov a novinárov. Spomína na  stretnutia s krasistami a na starého otca, národovca a spisovateľa Pavla Stacha.

Nemal som to potrebné šťastie, aby som osobne poznal svojho starého otca. Narodil som sa až osem rokov po jeho smrti. Nuž ale, keďže som svetlo sveta uzrel v rovnaký deň ako môj starý otec –17. novembra, moji rodičia dlho neváhali. Razom boli rozhodnutí a po mojom starom otcovi dodnes nosím jeho meno aj priezvisko. Nuž a Pán nad nami zrejme zariadil aj to, že po dedovi som zdedil aj nejaké gény. Totiž všetko, čo som sa od neho nemohol dozvedieť, postupne som sa dozvedal z rozhovorov s mojím nebohým otcom Branislavom (1916 – 2008), ktorý ešte ako 92-ročný turista mal skutočne perfektnú pamäť. Pol roka pred jeho skonom sme po večeroch rozoberali pozemský život a často mi rozprával o svojom detstve a o tom, aký bol jeho otec, čiže môj starý otec. Oboznámil ma teda s mnohými zaujímavosťami zo života môjho starého otca.

Pavel Stacho, môj starý otec (17. november 1887, Martin – 26. júl 1946, Trenčín) pochádzal z uvedomelej, národne orientovanej slovenskej roľníckej rodiny z Turčianskeho Svätého Martina. Jeho otec Ľudovít Stacho, čiže môj pradedo, bol takisto veľkým národovcom a je pochovaný len pár metrov od akademického maliara Martina Benku na Národnom cintoríne v Martine. Áno, v minulosti stredoslovenský Martin zohrával hlavnú úlohu v rámci Slovenska v boji o prežitie slovenského národa.

Dedo Pavel Stacho, národovec, spisovateľ, vyrastal medzi viacerými, slovenským duchom preniknutými dejateľmi, ktorí  žili v čase útlaku v Rakúsko-Uhorsku. Na tú dobu získal pomerne vysoké vzdelanie, v Martine v rokoch 1901 až 1904 absolvoval obchodnú akadémiu. Mal dar od Boha na jazyky. Plynule ovládal maďarčinu, nemčinu, poľštinu, ruštinu a francúzštinu. Po skončení školy pracoval ako úradník v martinskom pivovare (1904 – 1907). Potom pôsobil v cárskom Rusku a vo Varšave vo firme Bratia Országhovci. V rokoch 1908 až 1912 bol už znovu zamestnaný v Liptovskom Mikuláši vo firme Kovac&Stodola. Na území terajšieho Rumunska robil roku 1912 ako úradník v Moskovitskovej továrni v meste Oradea, v rokoch 1912 až 1920 pôsobil v Úverovej, neskôr už premenovanej Slovenskej banke v Ružomberku. Ako správca v evanjelickom vydavateľstve Tranoscius v Liptovskom Svätom Mikuláši bol zamestnaný v rokoch 1920 až 1922. V rokoch 1922 až 1924 pracoval ako hlavný účtovník kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach. Od roku 1925 až kým neodišiel do večnosti, pracoval ako prokurista vo francúzskej textilnej firme Tiberghien v Trenčíne (v roku 1949 sa firma premenovala na Merinu). Starý otec Pavel Stacho mal veľmi rozvinuté sociálne cítenie, a tak presadzoval u vedenia firmy mnohé výhody pre robotníkov. Zabezpečil im aj závodnú „knihovňu“ pre ďalšie vzdelávanie pracujúcich. Starý otec bol autorom humoresiek a čŕt s tematikou slovenského vidieka, z ktorých vydal výber Z našich mlynov (1915 – 1917). Ako publicista sa popri hospodárskych témach vo svojich článkoch zameriaval hlavne na vlastivedné príspevky s opisom pohorí a jaskýň na Slovensku. Takisto prispieval článkami do časopisov a novín Slovenské pohľady (1911 –1915), Národné noviny (1914 – 1921), Slovenský denník (1918), Slovenské hlasy (1919). Publikoval aj v krajanskej tlači v USA (Kalendár).

Pavel Stacho v roku 1907 vykonával funkciu tajomníka Československej besedy vo Varšave, v rokoch 1919 až 1921 bol pokladníkom Tatranského spolku turistického v Ružomberku. V rokoch 1922 a 1923 bol tajomníkom Miestneho odboru Matice Slovenskej v Liptovskom sv. Mikuláši. V časopise Krásy Slovenska publikoval v rokoch 1921 až 1928. Dedo mal aj veru početnú rodinu – šesť detí: Boženu, Branislava (môjho otca), Zoru, Ľubu, Pavla (strýko) a Milana. Zakaždým propagoval šport (V zdravom tele – zdravý duch), pričom bol nefajčiar a abstinent.

Dovolím si ešte pristaviť sa pri rokoch, keď starý otec pôsobil v Liptovskom Sv. Mikuláši. V tom období vznikla silná myšlienka - s partnerom Milošom Janoškom založiť časopis Krásy Slovenska. Našli sa aj nadšenci ako môj starý otec s Milošom Janoškom, Jurom Janoškom, Matejom Sopkom, Antonom Strakom, Jozefom Sivákom, Jánom Volkom a ďalšími. Bola to kolektívna práca, lebo všetci dobre vedeli, že v kolektíve je vždy sila. Dedo a Miloš Janoška sa napokon stali aj prvými redaktormi novovzniknutého časopisu Krásy Slovenska. Starý otec mal skutočne jednu z dôležitých zásluh pri vzniku časopisu. Spočívala v zabezpečení financií, ktoré, isto sami uznáte, patria aj v oblasti vydavateľských činností vždy ku kľúčovým. Potvrdzuje to aj výrok v angličtine, ktorý je v tomto kontexte viac ako výstižný: No money, no fun. Ťažko by sme mnohé veci v našich životoch zrealizovali, ak by nebola k dispozícii práve materiálno-finančná báza. Tak to bolo aj vtedy, pričom to platí dodnes. Dedo preto vtedy požiadal svojho turistického kamaráta z mladosti Mateja Sopku, tlačiara, ktorý emigroval do Chicaga, o pomoc v rámci zbierky medzi krajanmi na turistický časopis v rodnom kraji. Americkí Slováci vtedy otvorili vrecká pudilárov (archaické slovo pre peňaženku), dokázali sa nadchnúť pre túto myšlienku a vyzbierali dokopy 5 000 československých korún, ktoré boli veľmi potrebné na naštartovanie nového časopisu. Kultúrne hodnotný a vlastivedný časopis s bohatým spektrom informácií počas storočnice nezahynul a nezanikol.

Krásy Slovenska v porovnaní, žiaľ, s prevažujúcimi na trhu bulvárnymi časopismi s celebritami na prvej strane, dávajú čitateľovi zakaždým vzdelávacie, poznávacie a aj objavujúce kultúrno-duchovné hodnoty. Nože len skúste ukázať prstom na časopisy tohto druhu a obsahu na Slovensku, ale aj vo svete, ktoré si môžu smelo povedať, že dokázali slúžiť svojmu čitateľovi počas storočnej existencie! Možno aj preto si dovolím apelovať na našu mládež, aby sa upriamila na obsahovo i tematicky seriózne a najmä z aspektu informačno-publicistického, aj s ohľadom na kvalitné žurnalistické spracovanie, časopis Krásy Slovenska. 
​​​​​​​
Nuž, slovo na záver. Čože je to storočnica? Je to predovšetkým statočná a obetavá práca mnohých generácií redaktorov, špičkových publicistov a bohatého autorského zázemia, manažérov, administratívnych pracovníkov a v neposlednom rade čitateľských generácií. Priaznivcov, ktorí dokázali nielen udržať, ale aj neustále rozvíjať a kultivovať úroveň tohto výnimočného časopisu. Chcel by som sa ako vnuk spoluzakladateľa poďakovať všetkým ľuďom, mnohým už na druhom svete, ktorí sa o to od počiatku podnes pričinili a neustále aj neúnavne pričiňujú. Krásy Slovenska mali, majú a budú mať trvalé miesto vo vzdelávaní, objavovaní a poznávaní mnohých generácií Slovákov a Sloveniek.

Paul Stacho: Krajina medzi Tatrami a Dunajom

​​​​​​​Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou