Láska, bože, láska, kde ťa ľudia berú
Život bez lásky by bol smutný ako v zakliatom kráľovstve.
Bánovce nad Bebravou 14.02.2021 (Skolske.sk)
Opäť sa vraciam k slovám čitateľa a jeho odkazu: „ Ak by sme šli smerom k láske, kráse, dôvere, čestnosti, myslím, že by to bol celkom dobrý nápad.“
Písať o láske vidí sa mi ťažké. Ale skúsim, pozriem sa na ňu svojimi očami.
Poďme teda k láske.
Toto abstraktné slovo v prvom rade vnímam ako pomenovanie pre najkrajší ľudský cit. Cit, ktorý prejaví človek človeku. Vychádza zo srdca a dotýka sa iného. To preto je srdce symbolom lásky.
Jednou z najkrajších jej podôb je rodičovská láska. S ňou som odmalička vyrastala a s ňou mi bolo dobre. Prvé, na čo si spomeniem, sú mamine a otcove ruky. Ruky tvrdé od roboty vždy vedeli pohladiť, podať najlepšie kúsky zo skromného stola. Potom sú to zimné rána, keď snehu bolo po kolená. Keď ocko kráčal pred nami, aby nám prebrodil chodníček z dvora až na cestu do školy. Aj mamin malinový zoft, ktorý sme dostávali ako liek na lyžičke, aj to je láska. Ockove jahôdky navlečené na stebielku trávy alebo v kytičke za širákom. Voňavý chlieb z našej pece pri studni. Dom, v ktorom som rástla. Aj ten, v ktorom bývam. To všetko je láska. Šťastné sú deti, čo ju dostali a šťastní rodičia, čo ju naspäť dostanú.
Lebo s láskou je to tak ako s tými troma grošmi v rozprávke. Jeden vraciame a druhý požičiavame.
Lenže nie každé dieťa má šťastie na láskavých rodičov. Siroty, ktoré vyrastali v modranskom sirotinci, rodičovskú lásku nepoznali. Rovnako ako dnešné deti v detských domovoch. A je tiež pravda, že nie každý rodič sa dožije lásky od svojich detí. Koľkí v starobe umierajú sami, lebo deti na nich zabudli. Tak, ako som to napísala v príspevku Ľudstvo umiera na nedostatok lásky a vzájomnej úcty. Článok má už krásnych 32 000 lajkov a stále sa číta. Asi som zaťala do živého.
A kto by nepoznal lásku muža a ženy? Keby jej nebolo, svet by bol chudobnejší o mnohé umelecké skvosty. Možno si spomeniete na básničky, ktoré ste písali, keď ste sa zamilovali. Bez lásky by bol život smutný ako v zakliatom kráľovstve.
Na samom začiatku sú dvaja. Ona a on. Keď sa im stretnú pohľady, cítia, že im je dobre na srdiečku. Že sa jeden druhému páčia. Keď je to tak, potom si dohodnú rande a stretnú sa. A potom znova a znova... Cítia, že chcú, že potrebujú jeden druhého. Že je to na celý život. Ja ešte aj teraz mám pred očami deň, keď sa nám oči prvý raz stretli. Tie jeho boli modré ako nezábudky. Bol prvý október roku dávno, keď ma uriekli. On rukoval do Trenčína za vojačka a ja som cestovala do mesta do školy. A potom prišla láska. A zamilované listy. A potom sme boli svoji.
Život, to nie sú len krásne dni. Prídu aj hrmavice, búrky a niekedy rozbijú vzťah a zabijú lásku aj manželstvo. Láska vyprchá ako najkrajšia vôňa. Bola to láska? Zamilovanosť? Poblúznenie? Aby sa človek upokojil, povie si, že nič netrvá večne, ani láska nie. Ale keď odolá búrkam a nečasu, keď pretrvá celý život, potom je to ozajstná láska. Nie, nie je to zotrvačnosť, je to potreba mať pri sebe milovaného človeka a byť milovaný. Lebo naozaj nie je nič krajšie ako láska. Smutno je, keď človek zostane sám.
Poznám pekný mladý párik. Obaja chodia na strednú. On príde autom pred jej dom, ona príde za ním. Položí si hlavu na jeho plece a spolu tam zamilovane sedia. Často ich takto vidím. Keď ma zbadajú, zakývajú mi a usmejú sa. Možno je to prvá láska. Mám rada ten obraz. Pripomína mi moju mladosť a moju zamilovanosť. Ale cítim aj ľútosť. Ľútosť za tým, že už je to preč.
Ozaj, spomínate si na prvú lásku? Nezabudli ste? Moja známa nemusí spomínať, stále ju má pri sebe. Vydala sa za chlapca, do ktorého sa zaľúbila ako siedmačka. Už roky žijú v krásnom manželstve.
Zo všetkých lások sú najroztomilejšie detské lásky. Deti sú úprimné, nevedia klamať. Berú všetko ako naozaj. Aj zamilovanosť. Ako malý škôlkar Maťko, ktorý sa zaľúbil do Aničky. Zobral mamin zlatý prsteň a v škôlke sa s Aničkou „zasnúbil“. Keď „snúbenica“ povedala rodičom, od koho má prsteň, „svatovci“ zásnuby zrušili a prsteň vrátili „svatke“.
Osobitú krásu má láska k blížnemu. Buď ju dostávame, alebo dávame. A možno oboje. Dávame ju nezištne, iba tak, lebo to tak cítime. Tak ako jeden mladý muž, keď kedysi vošiel do nášho dvora. Vošiel a bez slova podal ružu mužovi na vozíku. Možno to bol súcit, možno láska k blížnemu. Ale bolo to pekné.
Zvlášť posledný rok nám dal mnoho príležitostí, ako ju prejaviť. Možno aj vám niekto známy priniesol nákup, aby vás ochránil. Alebo ste to boli práve vy, čo ste pomohli človeku. V týchto mrazivých dňoch má láska k blížnemu cenu ľudských životov. Ľudia, ktorým srdce bije aj pre iných, robia veľa pre to, aby aj bezdomovci dostali teplo domova. Aby nezamrzli tam kdesi pod mostom.
Iný charakter ako láska k človeku či k zvieraťu má láska k práci, k domovu či k rôznym predmetom a veciam materiálnej povahy. Myslím, že pre dnešnú dobu je dosť príznačné milovať peniaze a majetok. Pokiaľ je to v únosnej miere, je to v poriadku. Lebo veď peniaze všetci potrebujeme. Ale keď vidíme prepychové paláce, drahé autá a rozprávkové bohatstvo, človeku sa nechce veriť, že je to z poctivej práce či z lásky k nej.
Aj láska k práci má svoj význam. Pre pohodu a celkový stav človeka je dôležitá. Ak vykonávame robotu ako stroj, bez lásky, bez citu a bez radosti, necítime pôžitok, ale únavu. A to nie je dobré. Ale keď sa do práce tešíme a robíme ju radi a s láskou, potom sme spokojní aj so sebou, aj s tým, čo robíme.
Pre éru socializmu bolo pre nás učiteľov príznačné, že do prípravy na vyučovanie sme si písali aj výchovné ciele. Aby pre inšpekciu boli viditeľné, ja som ich písala červeným perom. Museli byť napísané aj „odučené“.
Medzi cieľmi nesmela chýbať výchova lásky k vlasti. Tá sa dala vložiť do každej hodiny tak, aby „netrčala“ ako spodnička spod sukne. Ono sa to môže zdať, že láska je hodnota, ktorú musíme cítiť, mať v sebe, že sa nedá vypestovať, ale výchova je čarodejka, dá sa to a my sme sa o to snažili. Iste, boli aj takí „žiaci“, ktorí vlasť opustili a utekali za hranice. Ale za to učiteľ nemohol. Ani jeho snaha vypestovať lásku k vlasti neniesla na tom vinu.
Láska k vlasti začína tam, kde sa človek narodil. Spomínam si na jednu postavu zo svojho detstva. Boli to starý richtár, ktorý sa preslávili vetou: Kšinná, Praha, Bratislava. My deti sme boli na to pyšné a jeho slová sme stále opakovali. Museli mať silu, keď som na ne ani po toľkých rokoch nezabudla. Aj to bola výchova k vlastenectvu, takto si ju pamätám zo školy života.
V dnešnom globalizovanom svete láska k vlasti už vyšla z módy. Už sa nenosí. Možno sa niekomu otvoria oči a rozbúcha srdce, keď si prečíta kúsok z môjho textu o patriotizme. Bude to pekná bodka (a možno aj výkričník) na záver.
Na otázku Ako vnímate slovo patriotizmus? mi jedna respondentka odpovedala:
„Patriotizmus asi najsilnejšie človek pociťuje vo svete. Spomínam si na zážitok z Prahy. Bolo to ešte pred rozdelením Československa, naši chlapci boli malí. Na Staromestskom námestí prišiel za nami jeden pán a hovorí: „No jo, Slováci! Jánošík, Dubček, máte být na co hrdí!“ Veľmi silný zážitok som si priniesla z južnej Afriky. Predavač suvenírov sa pýtal, odkiaľ sme, a na moje Slovakia odpovedal: „Slovakia? Peter Dvorský.“ Človek musí počúvať srdcom, aby cítil silu a krásu slova. Poznala som to aj v Grécku. Pri tejto spomienke mi je aj teraz teplo na srdiečku. Slovenka, vydatá za Gréka, podávala mi drobné so slovami: „Dám vám toto šušomätie.“ Odkiaľsi od Nitry pochádzala a ona mi v Grécku povie toto krásne slovenské slovo. Nuž, krásna je naša reč, doma si to možno ani neuvedomujeme. A v cudzine, tam sa zdá ešte krajšia. Myslím si ale, že to nebude len zdanie. Rovnako pekne som v Dubaji vnímala celkom obyčajný pozdrav: „Dobrý deň, Slováci!“ Pozriem sa za hlasom a boli to naši známi. Svet je malý, a keď v ňom nájdeš kúsok Slovenska, je ti dobre. Asi tak, ako keď naživo obdivuješ tatranskú krásu a dýchaš tatranský vzduch.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou