Mám tisícsto priateľov, ty kokos
Fejsbuk má sedemnásť. Aj ten chalan mal toľko. Ale vtedy ešte nebola korona a ani ja som doma nesedela.
Bánovce nad Bebravou 08.02.2021 (Skolske.sk)
Poznáte to. Ponorení do vlastných myšlienok kráčate po ulici a narazíte na cudzí rozhovor.
Musíte si ho vypočuť, hoci sa to nepatrí. Ako z rádia sa dozviete, čím práve žijú mladí ľudia. Nemôžete to nepočuť, lebo vy s klapkami na ušiach nechodíte. Nemôžete to nepočuť, lebo ste učiteľ. A nemôžete to nepočuť, lebo ten rozhovor je taký hlučný, že to nejde. „Ale no, veď ani my sme neboli inakší,“ hovorím si, a taká je aj pravda, preto sa ani veľmi nepohoršujem. Tiež sme si mysleli, že sme pupkom sveta, a tak sme sa aj správali. Hlučné správanie však zďaleka nie je to najhoršie, čo vás na ceste stretne. Oveľa horšie je to, čo počujete. Pomaly sa cítim ako dávno obohraná platňa, keď stále dokola opakujem, že slovná zásoba našej mládeže má viac než mnoho nepekných slov. Ani teraz som Ameriku neobjavila.
Kráčam si ráno do školy a pripájam sa k hlúčiku mladých, veselých ľudí
Študenti to boli. Jeden z nich mal práve sedemnásť . Sedemnásť, bože, kde sú tie časy, keď som si ako dievčatko pri pasení kráv vyspevovala Sedemnásť liet. Aj vtáčence v hore stíchli, aby ma počúvali. Kde sú tie časy, keď ja som mala sedemnásť? Postojím, otvorím zasnívané oči a som opäť oboma nohami na zemi. Mládenec nebol z našej školy, neodbočil so mnou. Tým nechcem povedať, že u nás takí nerastú, to nie. Mal teda sedemnásť, tisícsto priateľov, ty kokos, a tridsiati z nich mu, ty kokos, už stihli napísať, že poriadne to osláv, ty kokos! Keď vám poviem, že mne sa z toho poriadne zakrútila hlava, tak ani trošičku nepreháňam. Vulgárne slová a alkohol stali sa súčasťou životného štýlu. Za rohom obchodu, kadiaľ denne chodím, dvaja mládenci a jedna slečna popíjali koňačik. Postojačky, pekne z fľaše. A fajčili. Nie, neoslovila som ich, bála som sa. Ale nie o tom, o priateľstve som chcela. Tisícsto priateľov, fúúú, tak to mi dych vyrazilo. To ma teda zložilo. Čo je moc, to je veľa, myslím si, a potichu počítam: „Jeden, dva, tri... božičku, daj mi priateľov aspoň na prsty dvoch rúk, prosím, prosím!“ Nedal. Nedal a nedal, čo ako som prosila. Asi mám malé srdce, nevošli by sa. Alebo je chyba inde. No, pravdaže, mám to! Chyba je predsa len vo mne. Ja nie som na fejsbuku, preto nemám priateľov.
Ale teraz už celkom vážne
Vedia naše deti, čo je priateľstvo? Poznajú jeho pravú hodnotu? Naučili sme ich, kto je skutočný priateľ? Veľa otázok a žiadna odpoveď. Aj preto som s otázkou, čo si o priateľstve myslí normálny sedemnásťročný chalan, prišla za Dávidom. Jeho odpoveď ma napokon upokojila. Veď počúvajte:
Pre mňa znamená priateľstvo veľa, pretože to ozajstné, skutočné priateľstvo, pretrváva dlho a dokáže prejsť cez prekážky. Pod skutočným priateľstvom samozrejme myslím priateľstvo reálne, nie to cez internet. Nevravím, že cez net sa nemôžu utvoriť priateľstvá, ale väčšina z nich padá, keď z virtuálneho sveta prejdú do reálneho. Veď cez net sa s niekým bavím, len keď mi to vyhovuje. Keď nemám náladu, jednoducho vypnem, a tým sa vyhnem, komu sa vyhnúť potrebujem. To, že jeden skutočný priateľ sa vyrovná tisícim na internete, je blbosť, pretože skutočnému priateľovi sa vyrovná iba iný skutočný priateľ.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou
Apríl 2025
