Bánovce nad Bebravou 04.02.2021 (Skolske.sk)

Najskôr si krátko pripomeňme obidvoch mužov, bez ktorých by nový modranský sirotinec nestál.

Kto bol Dušan Jurkovič a Samuel Zoch

Prvý slovenský architekt,  predstaviteľ secesného slohu Dušan Jurkovič vzišiel z národoveckej rodiny Jurkovičovcov. Výrazne ovplyvnený  ľudovou architektúrou vytvoril osobitý národný štýl. Tvoril aj za hranicami Slovenska. Väčšina z nás ho pozná ako  autora najznámejšej, najviditeľnejšej a najnavštevovanejšej jeho pomníkovej stavby, mohyly Milana Rastislava Štefánika na Bradle. Je autorom návrhu nového sirotinca v Modre.

Z hodín dejepisu si pamätáme, že Samuel Zoch bol  prvým bratislavským  županom a tiež autorom textu Martinskej deklarácie. Pochádzal zo slávnej rodiny Zochovcov, ktorá dala Slovensku viacerých slávnych  dejateľov, všetko evanjelických farárov  a učiteľov.  Roku 1907 po smrti  svojho  strýka Pavla Zocha, evanjelického farára v Modre, stal sa jeho nástupcom. Priatelil sa  s Dušanom Jurkovičom, ktorý vypracoval návrh  nového sirotinca, lebo doterajšie priestory nepostačovali. V máji 1913, rok po položení základného kameňa,  privítal sirotinec svojich prvých obyvateľov. Samuel Zoch stal sa jeho správcom. Keď Zochovcom zomrel ako osemročný jediný syn Stanko, založili Stankovu pokladničku. Odkladali do nej peniaze,  ktoré by ich syn potreboval, keby žil. Z pokladničky podporovali siroty.

Poďme do sirotinca

Počas  jeho existencie  v rokoch 1913- 1951 našli v ňom domov, lásku, opateru, jedlo a všetko potrebné pre život nielen siroty a polosiroty, ale aj deti, ktoré biedni rodičia nedokázali uživiť . V pohnutých vojnových časoch tu hľadali záchranu aj židovské deti. O deti sa starali opatrovníčky, pri chlapcoch boli dve, pri dievčatách jedna. Deti ich volali „mamuškami“. Vychovávali ich v kresťanskom duchu. Zúčastňovali sa na službách Božích a na prednáškach a besiedkach, ktoré  organizoval Spolok evanjelických žien a Združenie evanjelickej mládeže.

Pevný režim

Pracovné i školské povinnosti a voľný program mali pevne stanovený režim. Zvon ohlasoval budíček. V zime vstávali o šiestej, v lete o pol hodiny skôr,  v nedeľu a vo sviatok spali do siedmej. Deti sa obliekli, umyli, ustlali postele a upratali spálňu. Chlapčenská bola zariadená veľmi jednoducho, postele boli jedna vedľa druhej tak, aby sa ich vošlo čo najviac. Spálňa dievčat už na prvý pohľad vyzerala honosnejšie, ružové steny a biele secesné postele naznačovali, že sa majú správať ako malé slečny. Pred raňajkami bývala ranná pobožnosť: spoločne sa modlili a spievali nábožné piesne. Potom  všetci nastúpili do zástupu podľa tried a odchádzali do školy. Na vyučovanie sa pripravovali medzi 17. a 19. hodinou, dlhšie sa mohli učiť iba žiaci meštianky. V tom čase chodby sirotinca stíchli, hluk a hlasná vrava boli zakázané. Deň sa končil spoločnou modlitbou v spálňach, v lete o 22. hodine, v zime o hodinu skôr. Malé deti mali upravený režim. Okrem povinnej každodennej hygieny bol piatok kúpacím dňom dievčat, v sobotu sa kúpali chlapci.

Celé dni sa hrali sa na panskú svadbu

Keď si chovanci splnili pracovné povinnosti v záhrade, v kuchyni, pri plátaní šatstva alebo vo vinohrade u miestnych cirkevníkov, mali voľno. To mali najradšej. Všade bolo veselo, na dvore hrali guľky, naháňali sa za loptou, hrali sa na schovávačku a v nepriaznivom počasí čítali a venovali sa ručným prácam.

Časopis Stráž na Sione, ktorý slúžil potrebám modranského sirotinca, v roku 1917 napísal:

Naše deti trávia čas bez školy, ako sa len dá. I čítajú i učia sa niečo – pravda aj shonu a neporiadku je dosť, najnovšie sa celé dni hrajú na svadbu. A to nie na hocakú, ale na takú panskú. Ženil sa modranský nemecký farár, nuž teraz malú Irenku poobliekajú, dajú jej zo starej čipkovej záclony aj závoj a jeden chlapec ešte aj vlečku (šlep) nesie. A idú pekne po dvaja k sobášu. – Nuž dieťa si vždy hračku nájde – ale najradšej sa hrá na dorastených. My starší by sme pravda nedbali kedy-tedy mať takú bezstarostnú myseľ ako deti. Keby sa dalo.
 – Nuž ale nezáviďme im, nechže sa hrajú, veď budú mať dosť príležitosti poznať: ťažkosti života.

Poriadok a trest

Aby sa deti naučili poriadku, opatrovateľky ich napomínali a viedli k bázni Božej, k láskavosti, poslušnosti, k pracovitosti a vďačnosti voči dobrodincom.V sirotinci boli vychovávané mnohé deti bez domova a zo sociálne slabých rodín, čo sa odrážalo aj na ich správaní. Previnilci si svoje „hriechy“ museli odpracovať, alebo dostali ťažšie tresty – pokuty:
-vyhrešenie a napomenutie medzi štyrmi očami a pred chovancami
-odtiahnutie nejakej výhody v jedle alebo slobode
-pôst, to od celého obeda alebo večere
-telesný trest
-vylúčenie nenapraviteľných
Na výchovu detí dbali aj dobrodinci a členovia cirkevného zboru. Cirkev pre ne  organizovala vianočné besiedky s darčekmi, spoločnú oslavu  sviatkov a osobných výročí, podporovala nadané deti a zabezpečovala im náhradnú výchovu v rodinách dobrodincov.

Aj židovské deti

Od roku 1942 sa medzi modranskými sirotami so slovenskými menami objavili mená, ktoré prezrádzajú židovský pôvod detí. Ich rodičia v čase nebezpečenstva hľadali pomoc u najbiednejších. A tak sa za múrmi sirotinca písal aj príbeh dvadsiatich piatich  židovských detí.
 
 
V Ústrednom archíve evanjelickej cirkvi v Bratislave sa nachádza list evanjelického farára zo Žiliny Fedora Ruppeldta, adresovaný správcovi modranského sirotinca:

„Správca tunajšej židovskej školy, pán Bronner, prišiel ku mne s prosbou, ktorú priam zúfalým  odriekaním predniesol. Ide o to, že hoci má teraz povolenie tu ako správca školy byť a účinkovať, jednako sa obáva a predvída, že i jeho a jeho ženu prv, alebo neskoršie odvedú von. Majú jedno dieťa, dcérku 9 ročnú, zúfale mi hovoril, že oni rodičia, rezignovane, ale pokojne odídu, ak by len mali vedomie, že ich dcérka bude tu zaistená. Prosil ma, či by niektorý náš sirotinec neprijal to dievča, oni by platili naň, zaistili by platenie i ďalej, a ak by oni rodičia, boli odvedení preč do neznáma na „nikdy viac sa nevrátiť“, potom že dievča mohlo byť by i pokrstené a pokladané za úplnú sirotu. Na jeho úpenlivú žiadosť a prosbu píšem tedy správam troch našich sirotincov, ráčte vec uvážiť, napíšte mi láskave, či by sa dalo tej rodičovskej zúfalej prosbe nejako vyhovieť, s akými podmienkami, atď. Dievčatko je, ako hovorí otec, nijako nie židovského výzoru, je až úplne „árijskej tváre“. Ja by som rád, keby sa ho mohol niektorý náš sirotinec ujať. Prosím o láskavú odpoveď, a ak by vec zásadne bola možná, patričný by Vám priamo, alebo skrze mňa písal o podmienky.
                                                          Vopred ďakujúc za láskavosť, som s bratským pozdravom.
                                                                                                                             
Fedor Ruppeldt

Podobných listov prišlo na modranskú faru viac, a tak sa medzi sirotami  objavili nové deti. Málokto vedel, že pochádzajú zo židovských rodín. Od skutočných sirôt sa líšili iba lepším oblečením, „mamušky“ však rozdiely medzi deťmi nikdy nerobili. Väčšina chlapcov a dievčat bola krstom prijatá do evanjelickej cirkvi so zmeneným priezviskom. Vďaka dobrým ľuďom sa dvadsaťpäť židovských detí v modranskom sirotinci zachránilo.

​​​​​​​Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou