Terézia Dolanová z bánovského gymnázia dostala Malú medailu sv. Gorazda
Ako na ňu spomínajú bývalí študenti?
Bánovce nad Bebravou 28.12.2020 (Skolske.sk)
Ako učiteľka som získala niekoľko ocenení. Aj od ministra. Na niektoré ma navrhli študenti, niektoré som dostala za úspechy, ktoré dosiahli. Ale medailu som nedostala. Ani ju svojej bývalej kolegyni nezávidím. Terezke Dolanovej ju doprajem. Zaslúži si ju. Nebudem hovoriť za čo všetko, to v návrhu vyslovila riaditeľka školy. Ja chcem len povedať, že žiadny učiteľ nerobí svoju robotu preto, aby ho za to niekto niekedy vyznamenal. Pre mňa vždy najväčším vyznamenaním bolo to, keď mi žiaci aj po rokoch povedali, že mi ďakujú. Ani moja kolegyňa nerobí a nerobila preto, aby ju raz ocenil minister. Za tridsaťpäť rokov vychovala mnoho čestných a múdrych ľudí. Vedela, že zo všetkých nebudú matematici alebo vedci, no robila všetko pre to, aby z nich vyrástli slušní ľudia. To je najlepšia vizitka učiteľovej roboty.
A aká Terezka je? Na mňa pôsobí milo, často sa usmieva. Ale pod úsmevom sa skrýva prísna učiteľka. Predstavujem si, ako usmiata vojde do triedy a žiakom oznamuje: „Vytiahnite si papiere, napíšeme si písomečku.“ Myslím, že táto predstava má blízko k realite.
A ešte niečo. Je ľudská. Hoci už nesadám za katedru, ale oddychujem doma, ona je tá, čo si z bývalých kolegov pri každej príležitosti na mňa spomenie. Človeku to dobre padne. Ďakujem jej za to! A blahoželám k oceneniu z príležitosti Dňa učiteľov! Blahoželám k Malej medaile sv. Gorazda! Ja by som jej dala aj Veľkú. Aj keď ocenenie prišlo oneskorene a poštou, aj keď sa tak stalo bez slávnostnej ceremónie, nič to nemení na jeho hodnote.
A ďakujem aj Bánovským novinám, od ktorých som sa túto správu dozvedela.
Ale nechajme už hovoriť tých, čo vyrástli pod jej rukami. Ako si na ňu spomínajú bývalí študenti?
Michal Kučerka:
Matematika nikdy nebola mojím priateľom. Bola to pre mňa skôr španielska dedina. Nepamätám si žiadnu jej príjemnú stránku, od prvých chvíľ na základnej škole až po maturitu na strednej škole. Keď prišlo na matematiku, bol som naozaj lenivý vynaložiť akékoľvek úsilie, lebo sa mi zdalo, že som bojoval proti veterným mlynom. Pokiaľ ide o matematiku...
Okrem svojej kariéry umelca dávam aj hodiny na vysokej škole v Paríži - aby som vrátil svetu, čo mi učitelia dali. Tento rok ma prekvapilo, že mám vyučovať princípy aplikovanej geometrie, pretože bolo potrebné skonceptualizovať hodinu analytického kreslenia pre potreby mojich študentov. Okamžite som si spomenul na pani Dolanovú, ktorá bola celú strednú školu v Bánovciach mojou profesorkou matematiky. Rozosmialo ma to. Prisahal som si ako študent, že nikdy nebudem potrebovať ten čudný jazyk, ktorým je matematika; bol som si istý jeho zbytočnosťou v praktickom živote. Teraz som priamo v jej strede, lebo do študentov vtĺkam hyperboly, prepony, uhly, proporcie a dokonca aj funkcie. Aké čudné pre niekoho, kto musel pred písomkou otravovať spolužiačku (dcéru pani Dolanovej), či nevidela otázky na skúšku, aby som mal malú šancu mať lepšiu známku ako 5.
Ďakujem pani Dolanovej za to, že ma naučila niečo, čo teraz môžem prenášať na mojich študentov na umeleckej vysokej škole. Gratulujem k oceneniu!
Dávid Vještica:
Pani učiteľka Dolanová bola na gymnáziu moja triedna. Snáď nikoho neprekvapí, keď poviem, že si ocenenie zaslúži. Bola síce prísna, ale férová. Nemohol som si dovoliť celú jej hodinu kresliť si do zošita vysoké umenie, na druhej strane som získal základy matematiky, z ktorých môžem ťažiť dodnes. Chcela nás naozaj niečo naučiť a pripraviť na ďalšie štúdium. A tí, čo matiku potrebovali aj na výške, to aj ocenili. Oproti iným mali často výhodu. Bolo vidieť, že jej na nás úprimne záležalo a že jej nie je jedno, čo z nás bude.
Pani učiteľke prajem hlavne veľa zdravia a šťastia!
Simona Masárová:
Ako prvá spomienka na pani profesorku Dolanovú sa mi vynoria príklady s hviezdičkou. Hviezdička mala označovať náročné úlohy, ale pani Dolanová ich nazývala “zaujímavými“.
Myslím, že vďaka týmto zaujímavým príkladom a skvelému vysvetleniu pani profesorky mám výborné základy logického myslenia a druhú univerzitu – stavebné inžinierstvo - zvládam aj popri práci architektky ľavou zadnou (minimálne technické predmety).
Spomínam si aj na mnohé vyjadrenia pani Dolanovej, ktoré mi možno v tej dobe nič nevraveli, ale s odstupom času s nimi súhlasím a posúvam ich ďalej. Spomínam, aká elegantná, pokojná a inteligentná žena to bola. Ako sme so žiakmi súťažili, kto prvý vypočíta príklad. Ako som sa nemusela učiť na maturitu ani minútu, pretože som bola už z vyučovania na osemročnom gymnáziu perfektne pripravená.
Pani profesorku som naposledy videla pred dvanástimi rokmi, ale som presvedčená, že je stále taká istá ako v mojich spomienkach. Zapálená pre vec, spravodlivá, ale prísna.
Ja som pani Dolanovej za prípravu na život a v istom zmysle za objavenie môjho talentu nesmierne vďačná. A verím, že nie som jediná.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou