Utekali sme pred Nemcami a Červenou armádou, spomína si Štefan Boschnak
Posledný príbeh a záver seriálu o Vianociach u Slovákov v Kanade.
Bánovce nad Bebravou 25.12.2020 (Skolske.sk)
Na samom začiatku bola myšlienka napísať o Vianociach v slovenskej rodine v Kanade. Už vtedy som vedela, komu napíšem – môjmu spolužiakovi Jozefovi Starostovi do Vancouveru. Jozefovi sa táto myšlienka páčila a ponúkol sa, že moje otázky pošle aj svojim známym. O pár dní priletela z Kanady prvá lastovička. Za ňou druhá, tretia... spolu päť. Päť ľudí si zaspomínalo na Vianoce svojho detstva. Päť ľudí porozprávalo, aké sú Vianoce u Slovákov v Kanade.
Príspevky som postupne uverejňovala na školskom portáli. Rada sem prispievam. Rada prinášam zaujímavé témy a príbehy. Také boli aj životné príbehy vysťahovalcov. Z reakcií čitateľov viem, že sa páčili, že zaujali. Niektorí dokonca pýtali recept na rybaciu polievku, ktorú pripravovala Jozefova mama v Bánovciach. Dnes prinášam posledný, piaty príbeh z Kanady.
Od pána Štefana Boschnaka prišli stručné odpovede, preto som si ich pôvodne chcela nechať iba pre seba. Ale nedalo mi. Zvlášť prvá odpoveď, spomienka na vojnové a povojnové roky, ma presvedčila, že aj krátky príbeh môže zaujať.
A tak prinášam aj piaty príbeh, odpovede najstaršieho účastníka vianočnej ankety.
Spomínate si na Vianoce svojho detstva?
Áno, čo si pamätám z rokov 44-45, tak to bola tmavá pivnica kdesi okolo Liptovského Mikuláša a delostrelecké hrmenie. A nič iné. Utekali sme pred Nemcami a Červenou armádou. Na sánkach ma prevážali. Otec ťahal sánky a pochodovalo sa. Červená armáda zobrala veľa vecí.
V roku 46-48 už bolo jedlo i hračky. A potom sme zasa prišli skoro o všetko. Dnes sa tešíme, že sme tu na tom dosť dobre, až na tú starobu.
Aké vianočné tradície ste si priniesli z domu?
Veľa sme si zachovali. Kapor a rezne na Vianoce. Spočiatku hus na Štefana, ale teraz už hlavne kačku, orechové, makové koláče a medovníky.
Na koniec roka kapustnicu, halušky a škvarky a neskôr huspeninu a teraz hlavne k pivu. A už zriedka slivovica- keď je, tak príde veľa hostí.
Ako vyzerá Štedrý večer u vás?
24.12. sme pospolu, začne sa modlitbou. Nie sú oblátky, ale biely koláč s medom, večera je kapustnica, kapor, ak dostať, alebo iná ryba, potom šumivé víno. Neskôr večer kostol - anglikánsky, je to tu na skok, majú veľmi peknú omšu, hlavne na koniec roka. Snažíme sa kupovať potraviny z Európy: Maďarsko - kačka, šumivé, Nemecko - kapusta, Grécko - feta na halušky, české pivo a škótsku whisky.
Aké budú Vianoce 2020?
Len rodina. Cez skype sa porozprávame so súrodencami.
A čo povedať na záver?
Predovšetkým ďakujem Jozefovi za spoluprácu. Bez neho by tento seriál nevznikol. A zo srdca ďakujem všetkým autorom za cenné príspevky a fotografie. Otvorili si pred nami srdcia a dovolili nám nazrieť do svojich rodín, do svojich životov. Pozorný čitateľ si prečítal aj text medzi riadkami, pochopil, prečo odišli z krajiny, kde sa narodili. Zazlievať im to by nebolo fér, veď každý je strojcom svojho šťastia, každý si tak trochu sám kreslí svoj život. Teraz sú, na rozdiel od nás, čo sme tu zostali, možno o čosi bohatší - majú dva domovy. A preto aj lásku musia deliť na dvoje. Lenže ten prvý, povedala by som že skutočný domov, ten je podľa mňa len jeden.
Pred chvíľou mi prišli dva pozdravy z cudziny. V obidvoch sa ich pisatelia tešia, že sa v budúcom roku stretneme na Slovensku. Tešia sa tak, ako sa ja teším, keď prídem domov, medzi svojich rodákov, mojich Kšiňancov. A to bývam len toť za rohom. Ten pocit sa slovom nedá opísať. Stačí len povedať, že vtedy slzy nepotlačím. A, vlastne, ani nechcem. Naposledy som takto plakala, keď ma vlani pozvali na Kšiňanské Vänoce. Keď mi moji rodáci ponúkli návrat do Vianoc môjho detstva.
Prečítali sme si päť príbehov. Päť ľudských osudov. Náš básnik - velikán, môj milovaný Milan Rúfus by povedal: päť ľudských údelov. Každý je iný, no napriek tomu všetky majú niečo spoločné. Každý z týchto vysťahovalcov si do ďalekej cudziny priniesol aj kúsok domova. Slovenské tradície. Slovensko v srdci. Lebo nech je človek kdekoľvek vo svete, spomienka na domov pri srdiečku slastne bolí. Aspoň ja to tak cítim, keď myslím na rodný kraj, na Vianoce tam u nás doma. Keď si vybavujem, ako to malé dievčatko s vrkôčikmi v teplých kapčekoch v kostole pod stromčekom recituje básničku Príď, Ježiško, k nám. A nech sú dnešné Vianoce akokoľvek skomercionalizované, väčšine z nás predsa len prinášajú to ozajstné, duchovné posolstvo.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou