Spišské Vlachy 24.12.2020 (Skolske.sk)

Viacerí z nás si Igora Kováča pamätajú ako aktívneho športovca. Fandili sme mu o to viac, že pochádza z nášho kraja. Jeho najväčším úspechom je bronz na MS ´97 v Aténach na 110 m prekážok. Stal sa tak prvým slovenským medailistom na MS v atletike v ére samostatnosti Slovenskej republiky. V súčasnosti pracuje ako tréner atletiky vo VŠC Dukla Banská Bystrica.

Svoje korene máte v neďalekej Slatvine - aký máte k nej vzťah, čo vás k nej viaže? Chodievate sem často?

Z tejto krásnej dedinky na Spiši blízko Spišských Vlách pochádzala moja mamka. Do desiatich rokov sme tam spolu aj s mojím bratom trávili u našich starých rodičov všetky prázdniny (zimné, jarné, letné), všetky sviatky a veľa víkendov, kým sa starí rodičia neodsťahovali do SNV. Takže okolie dediny Slatvina a celý priľahlý chotár mám pobehaný a poznám veľmi dobre. Možno práve tu boli základy a začiatok môjho športovania. Ináč v Slatvine je aj vynikajúci minerálny prameň – „Kvašná
voda“, z ktorého som sa veľakrát išiel napiť, keď som behal po dedine a v jej okolí. Tuto dedinku momentálne navštevujem veľmi málo, možno tak raz do roka. Ale viažu ma k nej veľmi pekné spomienky a ešte stále rodinné väzby.

Ako si spomínate na svoje detstvo a základnú školu?​​​​​​​

Detstvo som mal asi ako každé dieťa v tej dobe - veselé, bezstarostné  a šťastné. Mal som starostlivých rodičov, ktorí ma podporovali asi v každej činnosti, ktorá mala zmysel. Ale asi najviac práve v tom športe, pretože som bol také neposedné dieťa, mal som veľa energie a potreboval som ju niekde vybiť.

Aký je rozdiel medzi športom (športovaním) v čase vášho detstva a teraz?​​​​​​​

V športovaní počas môjho detstva a teraz je tých rozdielov viac. Keď som bol dieťa, tak sme nemali počítače, internet, Play station, všelijaké detské TV kanály a podobne. Preto sme viac boli na ulici, prípadne nejakej lúke alebo na bicykli a viac sme behali... čiže jednoducho by som to povedal, že sme sa viacej hýbali. Čo sa týka podmienok pre šport a športovanie, tak sme boli v čase môjho detstva na tom lepšie. Dnes chýbajú deťom kvalitné športoviská, telocvične, športové vybavenie a náčinie a ľudia, ktorí by sa im venovali pri tom športovaní. V dnešnej dobe majú zasa deti možnosť a ponuku športovať v nových, moderných a alternatívnych športoch, ale nie všetky tie športy sa dajú robiť na top vrcholovej úrovni. Myslím tým všelijaké streetové športy a podobne... a tým dosiahnutie medzinárodne uznávaného športového výsledku.

Prečo práve beh cez prekážky? Kto vás priviedol k tomuto športu?

Ani neviem prečo... asi to mám vpísané v mojej knihe života a osude. V mojom živote som už musel prekonať veľa ťažkých prekážok, ako športových, tak aj tých životných. Tak možno práve preto som si v atletike vybral disciplínu beh cez prekážky. Ináč beh cez prekážky je šprint, čo je kráľovská disciplína, plus tie prekážky. Podľa mňa je to práve preto oveľa zaujímavejšia a atraktívnejšia disciplína ako hladký šprint a má to aj lepší náboj a napätie. K prekážkam ma priviedol môj prvý tréner Štefan Schuller, ktorý tiež pochádzal zo Spišskej Novej Vsi. Bol mojím triednym učiteľom, učiteľom telocviku a zároveň trénerom v športovej triede na ZŠ na Lipovej ulici v Spišskej Novej Vsi.

Venovali ste sa aj inému športu ako atletike?

Okrem atletiky som sa chvíľu venoval aj behu na lyžiach, veľmi dobre lyžujem na zjazdovkách, slušne hrám basketbal a hokej. Ale pri otázke, keby nebola atletika, čím by som bol, tak odpovedám, že opäť len atlétom, lebo som ním telom aj dušou. Som typ športovca, ktorému je bližší individuálny šport a atletika je individuálny, krásny a veľmi rozmanitý  šport. Keby naozaj neexistovala tá atletika, tak by som hral hokej. Ten mi je celkom blízky.

Mali ste svoj vzor?

Vyložene prekážkarsky vzor som nemal. Veľmi sa mi páčilo, ako behal cez prekážky Angličan Colin Jackson. Ale ako športovca a človeka som obdivoval môjho tréningového partnera zo skupiny Honzu (Jána) Železného. Hlavne tú jeho ľudskú – človečenskú stránku. Dá sa povedať, že on bol môj vzor ako športovec, ale hlavne ako človek.

Mali ste niekedy takú krízu, že ste chceli so športom (atletikou) prestať?

Mal som jednu veľkú krízu, keď som bol ešte junior. Splnil som kvalifikačný limit na juniorské majstrovstvá sveta a potom som si natrhol zadný stehenný sval. Na tie majstrovstvá som necestoval a športoví lekári ma ešte ďalších deväť mesiacov nevedeli dať zdravotne do poriadku. Tak vtedy to vyzeralo s mojou športovou kariérou zle, možno až tak, že  skončím so športom. Našťastie to dopadlo dobre, zranenie sa dalo do poriadku. Ďalšiu sezónu som už trénoval naplno a aj pretekal a zlepšoval som si osobné rekordy. A tých malých kríz, keď sa mi nepodarili preteky alebo mi nevyšla sezóna ako som si to predstavoval, tak tých bolo viac. Hovoril som si, že už na to kašlem a končím. Našťastie, vždy ma to rýchlo prešlo.

Čo je pri behu cez prekážky dôležitejšie, technika alebo rýchlosť?

Pri behu cez prekážky je veľmi dôležitá technika, ale aj rýchlosť. Ani bez jednej z týchto vecí sa nedajú behať prekážky na Top úrovni. Dokonca je pri prekážkach dôležitá sila, úroveň sily a výbušnosť. Všetky tieto veci sa musia skĺbiť dohromady a zapadať do seba. Keď to dobre funguje, tak potom prekážkar môže podať výborný výkon. Samozrejme, športový výkon ovplyvňujú ešte ďalšie faktory, ako je napr. psychika, počasie, súperi, atmosféra na pretekoch a podobne... ale toto už by bolo na inú a hlavne dlhšiu debatu...

Čo je ľahšie - byť pretekárom alebo trénerom?​​​​​​​

Určite oveľa ľahšie a aj lepšie je byť pretekárom, pretože ten má za úlohu čo najlepšie odtrénovať a podať čo najlepší výkon. Tréner zodpovedá za celú prípravu atléta: za jeho výkonnosť a výslednosť (umiestnenie atléta na súťaži), a takto zodpovedá aj za ďalších atlétov, čiže za celú tréningovú skupinu. Jednoducho povedané, má toho viac na hlave a oveľa väčšiu zodpovednosť.

Ako si s odstupom času spomínate na svoj najväčší úspech – bronz z MS v Aténach 1997?

Na Aténske MS 1997 a na bronzovú medailu si spomeniem veľmi rád, lebo sú to veľmi krásne a príjemné spomienky. Dosiahol som tam môj životný úspech a najlepší výsledok v mojej športovej kariére. Ale zase musím povedať, že nie je to až tak často. Skôr výnimočne.

Koľkokrát ste si pozreli zo záznamu tieto preteky?

Musím povedať pravdu, že sám som si to pozrel možno len párkrát. Skôr mi tie preteky zo záznamu niekto pustí, alebo sa to niekde objaví v TV a na nejakej sociálnej sieti. Tak si to potom pozriem.

Platia ešte niektoré vaše rekordy?

Stále som držiteľom slovenského rekordu v behu na 110 m cez prekážky časom 13,13 s a vyzerá to, že asi ešte aj dlho budem. Ďalej som členom reprezentačnej štafety 4x100m, ktorá drží stále platný slovenský rekord. A ešte donedávna som bol aj slovenským rekordérom na hladkých šprintoch v behu na 100 m a 200 m, ktoré už prekonal Janko Volko.

Sú pretekári aj kamaráti alebo vládne medzi nimi nevraživosť?

Športovci, atléti a pretekári sú väčšinou kamaráti. Samozrejme, počas pretekov nikto nikomu nič nedaruje, ale po pretekoch si väčšinou všetci podajú ruky a všetko je opäť v poriadku a OK. Samozrejme, nie každý si s každým povahovo a mentálne sadne a vtedy vznikajú zbytočné napätia medzi športovcami. Ale ja musím povedať z vlastnej skúsenosti, že dodnes mám veľa priateľov, ktorých som spoznal počas mojej kariéry a veľa z tých priateľstiev pretrváva dodnes.

Zmenilo sa niečo vo vašej disciplíne od vašich súťažných čias?

Ani nie. Akurát sa o pár stotiniek posunul svetový rekord smerom dole. Čiže je o trochu kvalitnejší a rýchlejší.

Aké máte plány, ciele ako tréner?

Rád by som vychoval a trénoval niekedy prekážkara, ktorý by prekonal mňa na prekážkach a prekonal môj slovenský rekord. Prípadne by získal aj medailu na niektorom zo svetových podujatí... OH, MS a ME.

Čo by ste odkázali žiakom našej školy a ostatným čitateľom časopisu SRDCE?

Rád by som poprial všetkým žiakom, učiteľom, zamestnancom vašej školy a ľuďom, ktorí budú čítať ten článok, veľa pevného zdravia v tomto neľahkom období Corona vírusu. Chcel by som aj popriať všetkým šťastné a veselé vianočné sviatky v kruhu rodiny a najbližších, ktoré tu máme o chvíľu. A v novom roku nech sa každému splnia všetky želania a sny!... Veselé Vianoce a všetko najlepšie v novom roku praje Igor Kováč

Ďakujeme za rozhovor!

SRDCE šk. rok 2020-21, č. 1 VIANOCE, s. 9 - 11