Kruh sa uzatvára ( Jozef Starosta, Kanada)
Príbeh ľudského života, v ktorom sú na začiatku i na konci Vianoce a plač.
Bánovce nad Bebravou 23.12.2020 (Skolske.sk)
Keď som bol malý, dva a polročný a nevedel som ešte ani dobre rozprávať, počas Vianoc 1947 vraj sa odohral takýto príbeh:
Otec, mama, brat Štefan a sestra Anka, ktorí boli odo mňa o hodne starší, chceli ísť na polnočnú. Mama sa rozhodla, že ma môžu nechať doma spať samého, veď som bol dobre unavený po nezvyčajnom zážitku Štedrého večera. Dnes by asi takých rodičov zavreli a dieťa by im zobrali. Vtedy to bolo asi normálne.
Keď sa vrátili, našli ma kľačiaceho spať pri posteli. Prebral som sa, keď zažali svetlo. Postavil som sa a na otázku „Dodko, čo sa stalo?“ som im vraj s plačom pantomimicky vysvetlil „mama níííí“ a rozhodil som rukami naznačujúc, že mama nebola nablízku, „tata nííííí“, a pantomíma pokračovala, „čitan níííí“, to bola moja výslovnosť bratovho mena Štefan, „kaka níííí“, to bola Anka „a Lolo“, to som bol akože ja, Dodo, „mmm mmm mmm“ a kľakol som si k posteli, položil hlavu na posteľ a ukazoval som im, ako som plakal. V mamičkinom náručí som sa uspokojil a pokojne zaspal.
Človek by aspoň cez Vianoce nemal byť sám.
Vianočný stromček sa u nás staval a zdobil v zadnej izbe až na Štedrý deň, a to tajne, aby som o tom nevedel a aby som si myslel, že ho priniesol Ježiško aj s darčekmi. Keď som mal asi päť rokov a popoludní ma držali iba v kuchyni, začal som tušiť, že sa niečo deje za dverami zadnej izby, kde mali dovolené ísť iba moja 17-ročná sestra a 21-ročný brat. Keď som cez poodchýlené dvere zbadal stromček, vykríkol som „už tu bol Ježiško!“ Mama sa mi to snažila vyhovoriť. Snažil som sa jej veriť, ale to, čo som videl, nesúhlasilo s tým, čo vravela...
Ako som rástol, začal som vnímať vianočné zvyky a obyčaje. Štedrú večeru sme mávali v zadnej izbe pri spoločnom, sviatočne prestretom stole. Sedeli sme tam všetci, potme, okrem mamy. Tá v kuchyni pripravila vianočnú ošítku, do ktorej naukladala rôzne dobroty, vianočku, orechy, jabĺčka, oblátky, med, cesnak, svätenú vodu s vetvičkou z vianočného stromčeka, ošítku si dala pod pazuchu, do ruky si vzala horiacu hromničnú sviecu a klopkala na sklo zavretých izbových dverí hovoriac „Otvorte!“ Otec mal odpovedať „Čo nesiete?“. Mama pokračovala „Krista Pána narodenie. Otvorte.“ A znova klopkala. A toto sa opakovalo 3x.
Ako plynuli 50-te roky minulého storočia, otec, jednoduchý robotník, uveril komunistickým ideálom. Pri štedrej večeri sa pokúšal nespolupracovať pri vianočnom dialógu „Otvorte“, „Čo nesiete?“, ale mama bola vytrvalá. Opakovala neustále jej „Otvorte“, pokiaľ otec aspoň medzi zuby neprecedil „Čo nesiete?“. Potom mama vstúpila s horiacou sviečkou do tmavej zadnej izby a my sme sa opäť mohli vidieť okolo stola a započúvať sa do maminho vianočného vinšu: „Vinšujem vám tieto sviatky Krista Pána narodenia, aby vám dal Pán Boh zdravia, šťastia, svojho požehnania a po smrti kráľovstva Božieho obsiahnutia.“ A potom nasledovala kľačiačky modlitba, po nej oblátky s medom a cesnakom, oriešok, jabĺčko, neskôr aj mandarínka, rybacia polievka, zemiakový šalát, vyprážaný kapor, makové pupáčky, kúsok vianočky ...
Keď som sa oženil, tak spolu s mojou ženou Ruženkou sme skombinovali naše rodinné vianočné zvyklosti a vytvorili sme si našu vlastnú rodinnú tradíciu. Rybaciu polievku nahradila kapustnica s hríbami a medzi štedrovečerné zvyklosti pribudol medový krížik na čelo, ktorý spraví hlava rodiny všetkým prítomným dievčatám – aby ich ľúbili chlapci.
Takúto Štedrú večeru sme mávali do r. 2018 (kedy moja žena prešla bránou smrti) v postupne sa rozrastajúcom rodinnom kruhu každý rok, či už doma na Slovensku, alebo za posledných vyše 30 rokov v Kanade. Vlastne, okrem roku 1985.
V tom roku sme Vianoce strávili v „lágri“ v Rakúsku, v Gasthofe Schiefer, v Bad Kreuzene, kde sme 9 mesiacov čakali na emigráciu do Kanady. Majiteľ gatshofu, pán Schiefer, pripravil vianočnú večeru pre všetkých asi 20 rodín, ktoré tam bývali, ale nebolo to ono. V našej izbe, kde sme bývali všetci piati pospolu 9 mesiacov (čo veľmi utužilo naše rodinné vzťahy) sme si spravili, podľa možností, náš vlastný Štedrý večer.
Svetlým bodom Vianoc v „lágri“ bolo pozvanie Spolku slovenských emigrantov vo Viedni na mikulášsky večierok. Spolok vtedy, ak sa nemýlim, viedol pán Anton Hrabovec, ktorý nám tiež dal veľa dobrých rád do emigrantského života. Jeho dcéra, pani Emília Hrabovcová, ktorá asi tiež bola na tom večierku, prednáša v súčasnosti históriu na niektorej z vysokých škôl doma na Slovensku.
Po smrti mojej manželky, ktorá udržovala teplo rodinného krbu, sa dvoje uplynulých Vianoc odlišovalo od tých predchádzajúcich 46-tich. Naše dcéry sa snažia udržať rodinné zvyklosti a aj sa im to, chvalabohu, darí. Ale jedno miesto pri stole zostáva prázdne. A nielen pri stole, ale aj v srdci.
O pár dní budú opäť Vianoce. Vianoce 2020. Pandemická situácia vo svete a konkrétne v Britskej Kolumbii diktuje však iné pravidlá správania sa a iné predpisy o počte ľudí okolo štedrovečerného stola. Niektorí dúfame v zázrak. Dúfame, že naša provinčná epidemiologička Dr. Bonnie Henry na poslednú chvíľu uvoľní obmedzenia a budeme sa môcť stretnúť celá rodina okolo vianočného stromčeka.
Ak nie, možno skončím kľačiačky pri posteli a s plačom v duši budem Bohu opakovať „Ruženka níííí, dcéry níííí, vnúčatá níííí a Lolo mmm, mmm, mmm...“
Nuž čo, kruh sa uzatvára.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou