Paul Stacho: Pozerali sme cez ostnatý drôt na domovinu, ďalej za hranicu sme nemohli
Takto si Paul v Kanade spomína na svoje prvé Vianoce v emigrácii. V myšlienkach sa mu vybavujú aj tie u zlatej bánovskej babky. A aké budú Vianoce v roku korony?
Bánovce nad Bebravou 19.12.2020 (Skolske.sk)
Paul je profesionálny fotograf. Poznáme sa z evanjelického kostola v Bánovciach. Svoj životný príbeh nám odkrýva cez spomienky od Vianoc svojho detstva na Slovensku až po tie dnešné pri Niagare.
Pomaly to bude už 40 rokov, čo som emigroval cez Rakúsko do Kanady. K emigrácii ma vlastne vyprovokoval vedúci zvláštnych úloh v podniku, kde som pracoval. Časom som prišiel na to, že každé zlo je na niečo dobré. Vtedy by som bol toho dotyčného schopný hádam aj “odstreliť ”, taký som bol v duchu nahnevaný. Dnes, keby ešte žil, tak mu kúpim fľašku najlepšieho koňaku a idem sa mu každoročne pri návštevách Slovenska poďakovať.
Pochádzam z Novák, ale mám prepojenie na Bánovce z matkinej strany. Babka pochádzala z Uhrovca a dedko z Brezolúp. Nebohá mamina pochádzala z početnej rodiny - z jedenástich detí. Starí rodičia si pred druhou svetovou vojnou postavili dom a presťahovali sa z Brezolúp do Bánoviec. Okrem bánovskej babky nemal som možnosť spoznať ostatných starých rodičov. Obdivoval som ju, lebo mala množstvo vnukov a vnučiek, ale na každého pamätala aj na Vianoce. Ako vdova dostávala ani nie 200 korún penzie, ale dokázala byť dobrou hospodárkou a vždy nám niečo doniesol “aj bánovský Ježiško”. Boli to drobnosti, ale vtedy sme sa dokázali tešiť z maličkostí. Často mi v mysli prichodia myšlienky aj na jednoduchý, ale zato s veľkou láskou vyzdobený stromček u mojej bánovskej babky. Bol som práve na vojenskej prezenčnej službe v Plzni v roku 1975, keď mi babka zomrela a nedostal som povolenie ísť na jej pohreb. Plakal som ako malý chlapec, lebo to bola moja jediná zlatá babka, s ktorou ma spájalo moje nádherné detstvo a vianočné spomienky…
Takisto spomínam na moje prvé Vianoce v emigrácii v neďalekom rakúskom Podersdorfe am See. Bol som smutný, lebo cez deň sme sa išli s nebohým kamarátom, takisto emigrantom, Jožom Bátorom z Biskupíc previezť autom na hranicu Berg- Petržalka. Pozerali sme sa cez ostnatý drôt na domovinu. Ďalej za hranicu sme nemohli. Bol som smutný, lebo okrem dvojročnej vojny to boli moje prvé Vianoce, ktoré som nemohol tráviť v rodinnom kruhu s rodičmi. Nebolo mi skrátka do spevu na moje prvé Vianoce strávené v emigrácii, no držal som sa Štúrovho hesla: „Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí.“
A na záver, spomienka na moje prvé Vianoce v roku 1982 v Kanade.
Mal som obrovskú radosť, lebo na Štedrý večer sa mi podarilo zavolať domov rodičom do Bánoviec nad Bebravou (rodičia sa v tom roku, keď som emigroval, presťahovali z Novák do Bánoviec). V tej dobe telefonovanie nebola taká jednoduchá záležitosť. Ja som doslovne “sedel” päť hodín pri telefóne, čo som čakal na spojenie s rodičmi. Zavolal som hamiltonskej telefónnej operátorke, tá sa spojila s operátorkou v Montreale. Montreal sa musel spojiť s centrálou v Prahe. Matička Praha sa musela spojiť s Bratislavou a konečne Bratislava sa spájala s operátorkou v Bánovciach. Ako hovorím, trvalo to päť hodín a dve šťastné minúty vianočných rozhovorov ma vtedy stáli 10 dolárov. Pre zaujímavosť, privyrábal som si vtedy popri škole prácou na farme a zarobil som za hodinu 3 doláre a 25 centov. Telefonovanie v tej dobe bolo veľmi komplikované, drahé, ale mal som z toho takú obrovskú radosť, ako by mi patrila celá zemeguľa. Bola to doba, keď sme sa dokázali potešiť doslova z maličkostí. Po telefonáte k rodičom na Slovensko som dostal ešte jeden lokálny telefonát od maďarskej rodiny Herczegových, ktorí ma pozvali tráviť Vianoce do ich rodinného kruhu. Emilia a Charly Herczegoví emigrovali v roku 1956 cez Rakúsko do Kanady. Vďaka týmto ľuďom s kresťanským srdcom som sa necítil sám v ďalekej cudzine a prežil som nádherné prvé Vianoce v Kanade. Na druhý deň ma zobrali na výlet na Niagaru. Videl som “božskú zimnú nádheru” Niagarských vodopádov. Moje poďakovanie smerovalo do oblakov, lebo som v praxi videl, že ak je viera v človeku, tak Pán Boh sa o nás postará nielen na Štedrý deň, ale aj ostatných 365 dní v roku.
Poďakovanie VŠEMOHÚCEMU patrí aj v roku korony, teda v roku 2020. Tento rok nás mnohému naučil. Mňa naučil väčšej pokore a vážiť si mnohé veci, ktoré sme brali automaticky. Materiálny svet nás dokázal opantať, že sme pozabudli na ten hlavný – duchovný svet. Ja som si viac a viac teraz uvedomil, že som tak požehnaný v mnohých stránkach, že ma čakajú dokonca až dvoje Vianoce počas korony. V decembri naše a v januári ortodoxné (manželku mám Rusku). Skrátka, ja si oproti miliardárovi Billovi Gates dokážem až dvakrát osláviť príchod Mesiáša. Sú to práve Vianoce, keď sa má človek pozastaviť, čo sa vlastne udialo pred dvoma tisíckami rokov. Samozrejme, že budeme mať na Vianoce kus domova pri Niagare. Nebude teda chýbať slovenská kapustnica so sušenými dubákmi a klobáskou, kapra vymeníme za lososa, budú oblátky s medom, dokonca sa budú hádzať orechy do kútov, bude aj štamprlík slivovice, ktorá určite bude mat plošnú účinnosť správnej vakcíny a ryba sa spláchne slovenským pivom.
ORA ET LABORA.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou