S Gašparom o tajoch komentovania: Ako prekrstil Haláka?
Pavol Gašpar, absolvent Katedry žurnalistiky UK v Bratislave a dlhoročný komentátor nám v rozhovore priblížil svoje začiatky i rôzne úskalia komentátorskej práce.
Bratislava 08.12.2020 (Skolske.sk)
Ako si spominate na svoje štúdium žurnalistiky? Mali ste niekde popri štúdiu i prax?
Spomínam si na to veľmi dobre. Myslím,že sme boli vynikajúci ročník, čo sa týka medziľudských vzťahov, ale i po tej odbornej stránke, hoci si to možno vtedy vyučujúci nie až tak mysleli. V našom ročníku boli ľudia ako Tomáš Bela, Zlatica Puškárová, Slavo Jurko a veľa ďalších, dnes rešpektovaných novinárov. Mnohí sme pracovali popri štúdiu a ja som konkrétne pracoval i výrazným spôsobom praxoval, v tej inštitúcii, ktorej i teraz pôsobím, a to v RTVS.
Po úspešnom absolvovaní školy ste nastúpili ako redaktor do STV. Ako ste sa dostali ku komentovaniu?
Bol to taky plynulý a prirodzený nábeh. Už počas štúdia som absolvoval nielen prax, ale aj som začal pracovať na polovičný úväzok. Takže, keď som ukončil školu, tak ani nebola otázka,že kam nastúpim, ale skôr, že kedy sa ten môj už vtedy pracovný vzťah so STV nejakým spôsobom znormalizuje a kedy nastúpim na plný úväzok. Možno v tomto ohľade som mal tú výhodu.
Kedy ste sa prvýkrát posadili za mikrofón? A aký bol váš prvý odkomentovaný zápas a podujatie?
Za mikrofón som sa prvýkrát posadil už v decembri 1997 počas prvého ročníka, vtedy som načítal prvý spravodajský shot, ktorý som išiel robiť. Bolo to vyhlasovanie najlepšieho moderného päťbojára na Slovensku za ten rok, ale prvé komentovanie bolo v júli 2002 so Stanom Sčepánom. Európska liga tímov v atletike, ktoré sa konali v BB na Štiavničkách.
Športoví fanúšikovia vás poznajú ako komentátora hokeja, no venujete sa aj vodnému slalomu a atletike. Aký bol váš najkrajší zážitok z komentátorskej pozície a najsilnejšia emócia?
To sú rôzne. Každý prenos spôsobuje nejakú formu zážitku. Samozrejme navždy ostanú tie výrazné športové úspechy, pri ktorých sa mi pošťastilo byť. Jednak veľmi pekná púť hokejovým šampionátom 2012, keď sme až vo finále podľahli Rusku, tie víťazné zápasy, či už štvrťfinále proti Kanade alebo semifinále s Českom, to boli úžasné výsledky, na ktoré sa zabudnúť nedá. Ďalšou je pekinská olympiáda 2008, keď sme v priebehu hodiny a pol získali tri zlaté olympíjske medaily vo vodnom slalome, a všetky sa mi pošťastilo komentovať. Pochybujem, že sa to už niekedy stane, i keď by som to doprial slovenskému športu ako takému, nielen iba sebe. Takže toto sú veľmi pekné zážitky. Ja mam osobné veľmi rád i také v úvodzovkách, možno bezmenné radové prenosy, ktoré sa podarili urobiť. Vyslovene, že sme či už tá naša technicko - umelecká posádka kameramani, režisér, zvukari, strihači urobili naozaj veľmi pekný prenos, alebo, že nám ten prenos sadol, mne i expertovi. Na začiatku Rišovi Lintnerovi, teraz Borisovi Valábikovi. Fakt,že sme si ten zápas užili, možno nie ani tak kvôli tomu športu samotnému, ale že sme si jednoducho zápas premenili na takú trochu talkshow A môžem povedať, že i nudnejší zápas sme si spravili zaujímavým, tým, ako sa stvárnil.
V čom spočívajú silné stránky vášho komentovania a čo všetko obnáša táto práca?
To by mal asi povedať niekto iný🙂. Ja sa snažím naozaj byť každý zápas pripravený a nepodliezť to, čo považujem za štandard. Komentovanie obnáša celkom dosť, v prvom rade jazykové znalosti, druhom rade odborné znalosti aspoň na nejakej základnej úrovni v rámci toho športu. Schopnosť reagovať, improvizovať na to, čo sa práve deje. Koniec koncov sa mi vryli zápasy do pamäti, keď sa stálo niečo s čím sa neráta, lebo nepočítate s tým, že hokejový zápas sa zrazu preruší na trištvrte hodinu, kvôli tomu, že v ľade sa objaví kryha o veľkosti kanála. To sa mi stalo na MS v roku 2006 v Lotyšsku a vtedy nám to nejako bratislavská réžia neuľahčila, nestiahla nás, a my sme so spomínanim Risom Lintnerom museli 42 minút komentovať, to, čo sa vlastne komentovať nedalo, keďže sa nič nedialo. To bol zvláštny zážitok, kde sme pospominali všetko ,čo sa dalo, a s hokejom to ani nesúviselo.
Do akej miery je pre vás príprava dôležitá?
Do maximálnej miery pre každého komentátora musí byť. Nepripravený komentátor nemá čo robiť za mikrofónom. Samozrejme, existuje aj tá krátkodobá príprava, kde si pozriete to, čo aktuálne treba. Dá sa, samozrejme, čerpať aj z tej dlhodobej, z takého všeobecného sledovania športu, ale na to sa rozhodne nedá spoliehať a treba mať vždy tie konkrétne poznatky ku konkrétnym športovcom. Je potrebné mať informácie updateované a čo najčerstvejšie.
A čo vaša príprava na zápas, ako dlho vám trvá?
No pokiaľ ide o zápas, tak si dávam minimálne hodinu na jeden tím, a to je už tá fáza tlačenia papierov, štatistík. Prípravu mám už počas celého týždňa, ako ich sledujem. Pozriem si jeden alebo dva zápasy toho tímu, ak nie prenos, tak aspoň zostrih. Všímam si presilovkové a oslabovkové formácie, takže veľmi ťažko sa to takto kvantifikuje. Je to rozdelené do viacerých dní a keď dám každému dňu štvrťhodinku, tak takúto formu ja mam osobne radšej ako intenzívnu nalieváreň, že teraz po tri sa venujem obidvom tímom.
Máte nejaký komentátorský vzor?
Nemal som nikdy, pretože si myslím, že každý má nejakú silnú stránku. Práve tam sa ja snažím nájsť inšpiráciu. V tomto som ozaj náročný poslucháč a nemyslím si, že existuje ideálny komentátor, tým spôsobom som aj na seba náročný. A snažím sa hľadať i v zahraničnych televíziách tie vzory, ktoré nám fungujú. Čo trochu ľutujem, najmä pri hokeji, že nemôžem rozumieť Švédov i Fínov, ktorí sú naozaj špičkami v európskom stvárnení hokeja, tam by som sa rád inšpiroval.
Aké vlastnosti by mal mať dobrý komentátor?
Mal by mať schopnosť zostať nad vecou, nenechať sa vtiahnuť do zápasu. Tak isto ten poznatkový fond, jazyková výbava.
Aj vy ste mali určite viaceré kiksy. To skrátka patrí k práci. Ktorý bol podľa vás taký najzabavnejší?
Tých breptov je milión. My si ešte z toho tak radi uťahujeme. Najlepšie je pre komentátora, keď si to všimne počas komentovania, lebo jednoducho sa opraví. Na MS 2019 sa mi podarilo povedať jedna zábavná príhoda.Chcel som naznačiť, že netreba byť smutný, so slovami, nevešajme hlavu medzi kolená a povedal som netreba mať hlavu medzi kolenami, to vyznelo veľmi zvláštne.
A taký najväčší?
Veľmi ma mrzel dlho kiks, ktorý sa odohral, myslím pred 15 rokmi. Išlo o hokejovú finálovú sériu Slovan - Zvolen, kde Paľo Rybár nemohol chytať za Slovan. Ľubo Pokovič vytiahol úplne senzačne chlapca z ružinovského dorastu, mimochodom sa volal Jaro Halák. V štúdiu sme si vraveli, že je to drzosť ho postaviť na zápas. A čo sa stalo? V prvom zákroku som vychválil Rybára, ktorý bol niekde 200 km vzdialení. Keď urobíte chybu na začiatku, tak sa to tiahne celým zápasom a je to najhorší pocit pre komentátora.