Aby nám neumierali
Človek nie je lykožrút, a predsa...
Bánovce nad Bebravou 5.12.2020 (Skolske.sk)
Správa z novín:
Otrasné! Vo Vojke vyrúbali vzácne stromy. Nelegálne.
Takéto správy čítame a počúvame často. Človek niekedy koná nerozvážne. Zabúda na význam stromov.
Ja nikdy nezabudnem na našu košatú jabloň v Kšinkách. Pod ňou som sa pri pasení kravičiek s Krále deťmi hrávala. Nemôžem zabudnúť ani na hrušku na našom dvore. Sadil ju ešte môj dedo, ktorého som nepoznala. Na sklonku života môj dobrý otec pod ňou rád oddychoval a nachádzal úľavu. Odišla krátko po ňom. Neuniesla smútok. Lebo aj stromy vedia smútiť.
A nezabudnem ani na agáty pod starým kostolíkom, na to, ako som spadlla, keď som dočahovala sladké strapce ich bielych kvetov. Na lipu a plané čerešne na starom cintoríne. Mala som rada tie stromy. Mala som svoje stromy aj v lese, mala som starú oskorušu v Kalinovom lúšku, duby v našom Osičníku. K mnohým ma viaže silné puto a pekné spomienky.
Z drobučkého jadierka, kôstky či semienka vyrastú do veľkých výšok. Ovocné i okrasné. Ihličnaté i listnaté. Liečivé i jedovaté. Aj uctievané a národné. No v každom prípade užitočné a pre život potrebné. Také sú stromy.
Na jar nás tešia svojou zeleňou a záplavou kvetov. Vtedy sa z ich korún ozýva najkrajší spev, aký poznám. Ja ďakujem stromom, že sú. Že pohľad na ne ma pohladí a posilní. Príroda je mocná čarodejka. Keď sa potom jeseň na palete vyblázni s farbičkami a vy raz neviete, ktorú si vybrať, skláňate sa pred jej majestátom.
Slúžia nám v každej podobe. Živé i potom, čo padnú pod rukou drevorubača. Ich drevo dáva pieckam sálavé teplo. Dáva telo husličkám. A pokiaľ sme nepodľahli móde studeného kovu a plastu, rodinné teplo umocňuje aj obyčajná stolička z dreva.
Postav dom, urob syna, zasaď strom! Odkaz, ktorý sme zdedili, nesie v sebe i pravdu, i múdrosť. Strom poskytoval ľuďom živobytie. Ako dieťa som sa dosť napočúvala rozprávok o tom, ako chodil otec do sveta. Tie rozprávky boli až príliš skutočné. Zapriahol koníky a odišiel na niekoľko dní. Išiel popredať sušené plody svojej práce. Slivky, hrušky a jabĺčka. Plody stromov, ktoré zasadil ešte jeho otec.
Ale strom dokázal aj zabíjať. Aj po horách chodilo nešťastie. Aj po ľuďoch v nich. Neraz sa stalo, že pod padajúcim stromom našiel drevorubač svoju smrť. Moja babička takto prišla o najmladšieho syna.
A poznám aj príbeh muža, ktorému strom zachránil život. V novembri 1944 prišli do dediny Nemci. Spolu s niekoľkými obyvateľmi obce odvliekli ho na výsluch do Bánoviec. Medzi gardistami, čo zajatcov vypočúvali, bol jeden, ktorý muža dobre poznal. Kupoval od neho drevo. Umožnil mu útek a zachránil život. Zachránený muž bol môj otecko. Ostatných popravili. Tam odpočívajú, na Cibislavke.
Stromy. Každý prežitý rok si zapisujú do svojich letokruhov. Niektoré žijú kratšie ako človek, iné niekoľkonásobne prežijú človeka. Pamätajú niekoľko generácií. A niektoré nám umierajú priamo pred očami. Zabíja ich naša ľahostajnosť. Zabíja ich civilizácia.
Ozaj, máte aj vy svoj strom?
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou