Topoľčany 22.11.2020 (Skolske.sk)

Steny kaštieľa v Hajnej Novej Vsi už videli a zažili všeličo. Od rôznych šľachtických rodov, ktorí ho vlastnili, cez detičky v špeciálnej internátnej škole, až po umierajúce zanedbané kone. Teraz sa len môžu obyvatelia malej dedinky smutne pozerať na chátrajúce obrastené sídlo s padajúcou strechou a vybitými oknami. Ako si naň ale spomína bývalá pomocná vychovávateľka detí internátnej školy?

Tento renesančný kaštieľ s kaplnkou sv. Imricha bol postavený v roku 1609 Tomášom Vízkeletym. Odvtedy vystriedal niekoľko vlastníkov ako rod Ocskayovcov, Zerdahelyiovcov, Zámojských či Steigerovcov. Poslednými majiteľmi šľachtického pôvodu boli Albert Emil von Steiger-Münsingen von Relle a jeho manželka Maria Judyta Eleonora Eugenia Ludmiła Zamoyska, ktorých erby a buzola na veži sú z roku 1896. Od tej doby kaštieľ prešiel len malými úpravami. Bývalé bohaté poľnohospodárske panstvo sa v roku 1966 premenilo na Osobitnú školu internátnu. 

Spomienky pani Anny by miestami mohli pripomínať príbeh z rozprávky Neberte nám princeznú. Ako bývalú poštárku v dedine ju veľa ľudí už poznalo. Jedna známa jej teda ponúkla miesto pomocnej vychovávateľky v internátnej škole v kaštieli. Keďže už mala vlastné deti a skúsenosti jej stačili na to, aby sa vedela o iné deti postarať, ponuku prijala. To však ešte nevedela, že v dôchodku bude na svoju prácu s úsmevom spomínať.

Hneď ako v roku 1990 nastúpila do novej práce, dostala 16 malých chlapcov pod svoju opateru. Dokopy v kaštieli bývalo 110 detí aj s dievčatami. Deti, ktoré v tomto internáte bývali, potrebovali špeciálnu pomoc kvôli rôznym zdravotným problémom ako epilepsia alebo problémom so správaním. Počas svojej zmeny od 7 večera až do 8 rána musela na malých žiakov dávať pozor, obliekať ich, kúpať, v noci im dávať lieky alebo ich prebaľovať. Skoro ako druhá náhradná matka. Napriek tomu, že sa deti v škole učili náboženstvo, nevedeli sa modliť. Pani Anna ich naučila Otčenáš a každý večer sa s nimi pred spaním modlila. Keď chlapci zaspali, išla do malej miestnosti pre zamestnancov, pustila si rádio, trochu podriemkavala alebo sa rozprávala s kolegyňami. Ráno sa celý kruh povinností opakoval. V zástupe išli na raňajky a potom z raňajok ich aj sprevádzala do školy. V kaštieli sa na prízemí učili iba prváci a ostatní žiaci sa učili v budove bývalej školy oproti parku s kaštieľom.

Avšak starať sa o neposlušných a vystrájajúcich malých chlapcov nebolo vždy ľahké. Pani Anna si spomína na vtipnú príhodu, ako raz deti natiahli špagáty od jednej postele k druhej ako pascu, aby sa potkla, keď ich bude v noci kontrolovať. V poslednej chvíli však na to prišla a prekazila im ich plán. Nahnevaná sa ich spýtala, kto to na ňu ušil. Nakoniec sa však jeden dobrák priznal a ostatným pohrozila: „Keď ho za to ubijete, že vás prezradil, ubijem ja vás.“ Za trest museli pred spaním každý večer čistiť topánky všetkým na izbe. Dokonca sa chlapci raz pobili aj kvôli dievčaťu.

Napriek tomu, že pani Anna dokázala byť na chlapcov niekedy prísna, veľmi rýchlo si ju obľúbili. Pomáhali jej aj skladať bielizeň. Jeden chlapec sa jej zveril s tým, že ho rodičia doma zatvárali do chlieva so slamou kvôli správaniu a nedávali mu veľa najesť. Nedokázali sa o neho postarať a preto ho dali do tejto školy. Bol rád, že tam je a bolo mu tam dobre. Mal nové čisté oblečenie, mal čo do úst a dokonca dostával od vychovávateľky pomaranče a banány navyše. Na čo ale pani Anna nikdy nezabudne, je milé gesto od tohto malého chlapca. Keď už bola na dôchodku, prišiel jej domov list so slovami: „Ďakujem Vám, že ste ma tak dobre vychovali. Už nerobím zle, už sa nebijem, už mám dobrých kamarátov. Ďakujem, Ďakujem, Ďakujem.“ Pri spomienke na jeho list sa pani Anne vždy nahrnú slzy do očí. 

Internátna špeciálna škola sídlila v kaštieli až do roku 1993 a neskôr sa presunula do Topoľčian. Pani Anna však pre tento školský internát pracovala až do svojho dôchodku do roku 2002. Bolo finančne náročné udržiavať kaštieľ aj s parkom, preto ho v roku 2003 škola predala súkromnému majiteľovi. O pár rokov neskôr, bývalý pracovník ministerstva pôdohospodárstva, životného prostredia a regionálneho rozvoja na pozemku choval bez povolenia 20 arabských koní. Tie boli zanedbávané a postupne hynuli na koliku. Nakoniec bol trestne stíhaný za týranie zvierat a zvyšné kone boli presunuté do Poľnohospodárskeho družstva Radošinka, kde je o nich postarané. Predaj tohto objektu v roku 2003 bol údajne nelegálny a tak budúcnosť tohto kaštieľa nie je doteraz istá. Táto hajnonoveštianska pýcha naďalej zostáva bez opravy a napospas zubu času.