Veľavážená slečna Mária!
Takto sa začínal list, ktorý som ako dievča našla v starej truhlici na komore.
Bánovce nad Bebravou 27.09.2020 (Skolske.sk)
Ten list patril mojej tete a ja som už vtedy túžila po tom, aby som raz tiež taký dostala.
Listy som dostávala, ale veľavážená slečna som nikdy nebola. Kým som dorástla do slečnovských rokov, za ten čas sa veľa zmenilo. A odvtedy ešte viac.
Viac ako päťdesiat rokov ich opatrujem. Dnes premýšľam aj nad tým, čo bude s nimi. Aby sa raz ktosi necítil hriešne, keď ich spolu s ostatnými zbytočnosťami po mne dá zhltnúť plameňom alebo odhodí ako nepotrebnú vec. Počúvala som vyznanie staršej ženy, ktorá tomu chcela predísť. Sama radšej všetko spálila. S drevom v piecke akoby chcela zničiť spomienky. Neviem, či ja by som to dokázala. Myslím, že ani nie. Cítila by som obrovskú ťažobu. A potom, spomienky sú spomienky, tie ani oheň, ani mráz nespáli. Tie odídu s nami. Listy, ktovie, možno tu ostanú.
Opatrujem ich a teraz prišiel čas, kedy sa k nim vraciam. Ten, čo ich písal, len tichučko sedí oproti mne a počúva. Tak ako dieťa počúva rozprávku pred spaním. Jeho mlčanie občas preruším otázkou. Aj takto sa dá liečiť pamäť a reč. Často aj slza vypadne. Keď nostalgia tak krásne bolí! A nielen ona.
Teraz už bolí aj samota. Pohládzam listy, ktoré ešte stále opatrujem. Už ich nemám komu čítať. Ich pisateľ už medzitým odišiel. Už tu nie je. Pohládzam listy a predstavujem si ruku, ktorá ich písala. Ruku, ktorú som do poslednej chvíle, do posledného vydýchnutia držala vo svojich rukách. S listami dnes pohládzam už len spomienky.
V čase mojich listov ešte čas plynul pomaly. Ako voda, čo na ceste do mora musí prejsť mnohými prekážkami. Roky na internáte som nepočítala na dni, ale na listy. Netrpezlivo som čakala na každý jeden. Nie iba slová hovorili o láske. Lásku som cítila z každého písmenka. Lebo pisateľ si dal veľmi záležať. On ich nepísal, on ich maľoval. A keď som už odchýlila dvere do mojej trinástej komnaty, ešte prezradím, že jeden z nich bol napísaný obyčajnou ceruzkou. Dôvod je celkom prostý. Pero zostalo v montérkach v robote a druhého doma nebolo. Že nemožné? Ale čoby! Dnes by nám taká vec chýbala najmenej. Žijeme rýchlo, aj čas beží ako blázon. Stačí mobil a lásku môžeš vyznávať až na druhý koniec sveta. Len škoda, že nič z toho nezostane. Žiadne corpus delicti. Nič, čo sa dá uchopiť, čo ti zašuští pod rukami, nič, čo na obálke nesie tvoje vycifrované meno. Nič, čo sa dá odložiť, aby si aj po rokoch mohol spomínať.
Nie všetko, čo odišlo do minulosti, malo odísť. Listy sú jeden krásny vynález. Listy tu mali ostať. Listov je škoda.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou