Načo nám je škola
Spomínam si na historku, ktorú mi kedysi rozprával otec. Jeho spolužiak na otázku učiteľa: a ty za čo pôjdeš, Jožko, odpovedal: „Pán učiteľ, ja len za ministra.“
Bánovce nad Bebravou 01.09.2020 (Skolske.sk)
Jožko Pižúrny sa nestal ministrom, išiel za farára. A ešte jeden z triedy sa stal farárom, Jožko Mišina. Ocko bol pyšný na to, že dvaja jeho spolužiaci stali sa pánmi. Pánmi farármi. Z malej školy kdesi na zabudnutej dedine. Keby môjmu dedovi, sedliakovi ako repa, gepeľ neodtrhol nohu, ktovie, možno by som sa narodila ako farárska dcéra. Otec však ani na veľké naliehanie pána učiteľa nemohol ísť na štúdiá. Ale to bolo dávno. Ešte v časoch, keď platilo: kto má školu, je pán.
Môj otec nemohol študovať a po celý život to pociťoval ako krivdu. Aj preto svoje nenaplnené ambície vkladal do mňa. Som mu za to vďačná. Nie, neberte to ako prázdne slová, ja som vďačná škole, ktorá mi dala vzdelanie a naučila ma poctivo robiť moje učiteľské remeslo. A robila som ho s láskou od roku 1966 až do roku 2013, aj keď nemá zlaté dno. Pre mňa má inú hodnotu. Teším sa z toho, že z mojich rúk vyrástlo pekné ovocie.
Dnes už je podstatne iná situácia. Ani status učiteľa už nie je ten, čo býval za oteckových či za mojich čias. Doba je iná. Z pána učiteľa sa stal súdruh učiteľ a dnes tu opäť máme pána učiteľa. Ale rešpekt, ako býval za oteckových čias, ten sa vytratil. Zmenil sa politický systém, aj zmýšľanie ľudí sa zmenilo. Demokraciu sme si pomýlili so svojvôľou. A spohodlneli sme. Dnes mnohí mladí ľudia hovoria, že načo chodiť do školy, keď všetko nájdu na webe. Za týmito slovami je veľa nevypovedaného. Nechcem poúčať, iba sa zamýšľam. Zmenil sa aj učiteľ? Neostal tým starým učiteľom, ktorý žiakom len tlmočí obsah učebníc? Tých učebníc, ktoré neustále kritizujeme? Nie je práve učiteľ príčinou toho, prečo sa z vedomia žiakov vytráca význam školy?
Zvykli sme si na to, že podľa istých výsledkov vzniká hodnotenie, rebríček škôl. Čo ja robím pre to, aby tá moja bola najlepšia? Lebo dnes idú „na odbyt“ školy s menom. Od základných až po univerzity. Ba aj materské, ktoré sme tak bezhlavo rušili a dnes nám chýbajú. Že aj z malých škôl vyšli veľkí ľudia, na to sme zabudli.
Jedna moja bývalá študentka mi v rozhovore povedala: „Mnohí mi doteraz vyčítajú, že s mojím potenciálom som išla študovať žurnalistiku do Ružomberka, nie do Bratislavy. Áno, Komenského univerzita má meno a prístup k najväčším slovenským médiám, ale myslím si, že to, či z vás bude dobrý novinár, neurčuje, či dostanete titul z Univerzity Komenského, alebo Katolíckej univerzity.“
A čo naše hodnotenie? Hodnotenie mňa ako žiaka. Nerada to hovorím, ale nemôžem obísť udalosti, ktoré nám urobili hanbu doma i vo svete. Čo sme to za ľudia, akí sme to študenti, keď podvádzame, len aby sme získali akademický titul? Vieme to, vie to aj spoločnosť, a my sa nehanbíme stáť na najvyšších postoch. Aký príklad dávame žiakom a študentom? Čo sú to za školy, akí sú to učitelia, čo to prehliadajú? Je to úmysel, nedbanlivosť? Hovorí sa, že za peniaze aj v Prahe dom. Ja by som to ešte o niečo rozšírila.
Áno. Škola a učiteľ sú dôležití. Ale nemenej dôležitý je aj žiak. Osobnosť žiaka, jeho túžba po vzdelaní, kultúre. Škola je prostriedok, ktorý mu to umožňuje. Ja ako učiteľ musím ho vedieť získať a naučiť to, čo v živote bude potrebovať. Klamstvo, podvod a lajdáctvo nepatria medzi moje hodnoty. Žiaľ, niekomu sú tieto vlastnosti veľmi blízke. Ak chcem žiaka pripraviť pre poctivý život, musí cítiť dotyk mojej osobnosti. A to mladí na webe nenájdu. Žiadna stránka nenahradí osobnosť učiteľa, opakujem: Osobnosť.
Jedným z kritérií úspešnosti gymnázií je úspešnosť prijatia na vysoké školy. Ale čo tí, ktorí s maturitným vysvedčením odchádzajú do života, sú vari menej úspešní?
Michal, môj vynikajúci, nadaný študent s dušou rebela mal veľké plány. Chcel sa stať spisovateľom alebo maliarom. Chcel študovať na súkromnej zahraničnej škole. Sám nevedel, čomu by sa mal venovať viac. Napokon zmenil svoje rozhodnutie. Bez vysokej školy, ale s odhodlaním dokázať sebe i svetu, že som tu, pozrite, toto som ja, vybral sa do sveta. Odišiel sa prebíjať s maturitným vysvedčením, s umom, talentom a šikovnosťou. A prebil sa. S neskrývanou pýchou som pred pár rokmi prijala pozvanie na prezentáciu jeho knihy. Bola som aj hosťom na jeho vernisáži v Bruseli. Až v ďalekom Japonsku vystavoval svoje obrazy. Nedávno mi prišla pozvánka na otvorenie výstavy v jeho rodisku. Aj po rokoch ešte počujem slová, ktoré mi čítali z Michalovho listu pri oceňovaní učiteľov, na ktorých sa nezabúda. Ja už len poviem, že ani na takýchto žiakov sa nezabúda.
Nuž, aj na to nám je škola.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou