Ber knižočky a pospiechaj v školu, dieťa milé
Prečo musíme chodiť do školy.
Bánovce nad Bebravou 31.08.2020 (Skolske.sk)
Prázdniny sa pominuli,
už do školy ideme,
miesto hračiek a behania
učiť sa už budeme.
Tieto veršíky mi prichádzajú na myseľ vždy, keď sa blíži september a letné radovánky sa pomaličky končia. Niektorí by si prázdniny možno aj radi predĺžili, ale sú aj takí, čo sa školy nevedia dočkať. Ako Klárka: Veľmi sa teším na matematiku, slovenský jazyk a klavír. Aj na angličtinu. Mala som z nej jedinú dvojku a to ma škrie, tento rok si ju opravím.
A komu ďakujeme za to, že do školy chodíme povinne? Osvietenským panovníkom Márii Terézii a Jozefovi II. a ich školským reformám. Lebo, a tieto slová majme vždy na pamäti, nevzdelanosť považovali za príčinu biedy. Podľa reformy Márie Terézie Ratio educationis z r. 1777 mali už aj dievčatá možnosť chodiť do školy a Jozef II. r. 1788 zaviedol povinnú školskú dochádzku od šiestich do dvanástich rokov. Za jej porušovanie sa trestalo. Ani dnes sa chodenie poza školu netoleruje a nevypláca.
Keď už sme jedným očkom nazreli do histórie, ešte sa pozrime, čo našim predkom diktoval školský poriadok:
„přes celý čas vynaučování každý žák i žačka má se v škole počestně, mravně v tichosti zpravovat, žádného kriku ba ani žádné rozprávky a hlasité řeči nevydávat, aby všichni dokázali, že jsou mravní žáci a žáčky, a né surové, nemravné, nekázané, rozpustilé dítky.“
Myslím, že ten dnešný je predsa len rozumnejší a nebude ťažké ho rešpektovať. Aby sme dokázali, že sme mravní a poslušní. Čo poviete?
Po tejto kratučkej úvahe dobre padne trochu poézie. Ako ináč, o škole. Touto roztomilou básničkou detský časopis Včelka r. 1878 oznamoval začiatok školského roka. Iste aj vás naštartuje a pôjde sa vám ľahšie.
Zvončok cengá
Zvončok cengá, minuly sa Prišla doba, keď si sbierať
prázdnin milé chvíle. máš umenia klasy,
Ber knižočky a pospiechaj vedomosti nadobúdať
v školu dieťa milé. pre budúce časy.
Zvončok cengá a volá ťa Cengaj hlasne malý zvonku
do chrámu umenia, a svolávaj dietky
abys ' rado doň chodilo do školy, kde budú sedať
vždycky bez predlenia. jako v rade kvietky.
Cengaj hlasne a žiadneho
doma nenechávaj.
Milý Bože, chuti dietkam
do učenia dávaj!
Básňou sme začínali a básňou budeme aj končiť.
Túto sa učili moji rodičia v dvadsiatych rokoch minulého storočia, keď sa ešte gríflikom na tabuľky písalo.
Naša škola veľká
a ja ešte malý.
Načo ste ma, moja mamka,
do tej školy dali?
Ja som mohol doma
V trúbe buchty hlídať,
Teraz musím v našej škole
učebnosti zbierať.
Veru, musíme. Veď čím by sme boli bez vzdelania, bez múdrosti, bez školy a dobrých učiteľov? Tak len s chuťou do toho, milí žiaci a učitelia!
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou