Bánovce nad Bebravou 22.08.2020 (Skolske.sk)

Jeden môj príbuzný, ešte za socializmu, mal na úradoch problém s miestom narodenia. Niežeby nevedel, kde sa narodil, to nie, problém bol v tom, že mu nechceli veriť. Keď povedal Paríž, úradníci sa naňho nedôverčivo pozreli, že žartuje. Preto vždy musel predložiť občiansky preukaz.

Dnes, keď sa svet mieša krížom-krážom, by sme s tým už problém nemali. Ale malému Jankovi to neverili ani v škole, ani potom, keď vyrástol. To bolo tak: jeho mama bola na robotách vo Francúzsku  a okrem zárobku si domov priniesla ešte čosi. Chlapčeka bez otecka. Myslím, že dnes to nie je nič výnimočné, svet sa globalizuje.

Jedni odchádzajú  za robotou, iní len tak. Poznať svet, jazyk a kultúru. Ako Michal. Po maturite na bánovskom gymnáziu odišiel  do sveta. Dnes mladý umelec žije a tvorí v Paríži. Denne chodí okolo budovy, na ktorej je pamätná tabuľa s menom M. R. Štefánika. Možno nebude slávny ako on, hoci na začiatku jeho rozhodnutia bolo ono štefánikovské: Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem. Veď napokon, Michalovi o slávu ani nešlo. Ale vo svete sa nestratil, presadil sa.

Iný môj známy, spolužiak zo strednej, emigroval do cudziny, aby ušiel pred režimom, s ktorým nebol spokojný. Žije v Kanade, stále aktívny. V slovenskej komunite vo Vancouveri je známy ako šéfredaktor a vydavateľ časopisu Slovo z Britskej Kolumbie. Aj vďaka Jozefovi si kanadskí Slováci prečítajú môj príspevok Krásny kraj a dobrí ľudia v ňom. Túžbu po domove nepotlačíš ani v Kanade.

Igora Viznera, ďalšieho Slováka a Bánovčana, ktorý žije vo Francúzsku, poznám iba z komentárov. Ale poznám jeho rodičov, otca som aj učila. Igor mi napísal, že rád číta moje články a že sa mu páčia. Zaujal ho aj môj príspevok o krásnom kraji a dobrýchľuďoch v ňom, lebo tu má svoje korene. V komentári píše: Aj keď niektorí z nás už nežijú na Slovensku, láska k domovine u väčšiny z nás pretrváva. No neverte mu, keď  svojim synčekom dá v cudzine pekné slovenské mená. Napísal mi aj pár slov o sebe. Kreslí mapy, zaujíma ho história, víno a vybudoval si malú farmu. Myslím, že jeho životný príbeh je veľmi inšpiratívny. Mladý muž robí  česť krajine, z ktorej išiel  do sveta šťastie hľadať. Aj preto rozhovor s ním bude zaujímavý a podnetný.

Najskôr  nám povedzte niečo o sebe,  čo robíte,  ako žijete.

​​​​​​​Volám sa Igor Vizner, mám 36 rokov a žijem v západnom Francúzsku neďaleko prímorského mesta Saint Malo v regióne Bretónsko. Vyrastal som v Bánovciach nad Bebravou na sídlisku Stred. Počas štúdia na výške som si chodieval sezónne zarábať do Írska, kde som pracoval na stavbách a vo fabrike. Od tohto momentu sa mi život začínal uberať novým smerom – v tej fabrike som totiž stretol jednu šarmantnú Francúzku, ktorá je dnes mojou manželkou a mamou našich dvoch chlapcov – štvorročného Juraja a dvojročného Vratka. V roku 2010 sme sa po štyroch rokoch života na Slovensku rozhodli obaja odísť do Francúzska, kde sa mi naskytla skvelá pracovná príležitosť. Pracujem už desiaty rok ako špecialista BOZP (Bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci) vo francúzskej pobočke jednej nadnárodnej spoločnosti, ktorá vyrába záložné zdroje a klimatizačné systémy pre rôzne priemyselné odvetvia.

Pred troma rokmi sa nám podarilo kúpiť starý kamenný sedliacky dom. Je to bývalá farma postavená v roku 1695, na ktorej chovali kravy, kone a na okolitých poliach pestovali rôzne obilniny. Od roku 1945 bola však úplne opustená, a to až do roku 2010, keď ju kúpili a čiastočne zrekonštruovali predošlí majitelia, a my v tejto rekonštrukcii pokračujeme dodnes. Chováme sliepky, husi, máme záhradku a kopec ovocných stromov.

Keď som si prečítala tých pár riadkov, čo ste mi napísali,  mala som pocit, že ste šťastný a spokojný človek. Je to tak? Našli ste vo svete svoje šťastie?

​​​​​​​Po tých desiatich rokoch života vonku môžem spokojne povedať že áno. Veľmi dôležité je cestovanie, otvára myseľ a človek sa tak stáva tolerantnejším voči iným kultúram. Budem v tom určite podporovať aj moje deti, keď sa raz budú chystať vyletieť z hniezda do širokého sveta 😊.

Keď som stretol moju manželku pred šestnástimi rokmi, o Francúzsku som vedel iba, že je tam Paríž, Eiffelovka a prezident Jacques Chirac. Po francúzsky som vtedy vedel povedať iba dve slová – Niveau Stable (nivo stable), ktoré som si pamätal z detstva, keď v rádiu hlásili stav Dunaja vo francúzštine 😊. Vtedy bola naším komunikačným jazykom angličtina. Dnes už hovorím plynulo francúzsky a to mi otvorilo dvere v spoznávaní tejto, pre mňa doposiaľ  neznámej latinskej kultúry.

Necítite sa tam cudzo? Nechýba vám domov? Alebo máte už dva domovy?

​​​​​​​S francúzskou a vlastne aj bretónskou kultúrou som splynul pomerne rýchlo, a to aj vďaka tolerantnosti Francúzov, s ktorou som sa každodenne stretával aj napriek tomu, že som zo začiatku ich reč dobre neovládal. Tiež mi pomohla moja zvedavosť - zaujímam sa o históriu regiónu, v ktorom žijem, a teda sa tu dnes už cítim ako doma. Som hrdý na svoj pôvod a Francúzov oboznamujem s tým dobrým, čo u nás na Slovensku máme. Pre návštevy sa u nás často varia slovenské špeciality, ako guláš, bryndzové halušky, kapustnica, rôzne koláče, šaláty a servírujeme k nim kvalitné slovenské vína od vinárov, z ktorých veľa poznám aj osobne. Musím povedať, že Francúzom naša kuchyňa veľmi chutí, aj keď je pre mňa niekedy komplikované im napríklad vysvetliť, prečo sa náš parížsky šalát volá parížsky 😊.

​​​​​​​Na Vianoce vešiame na stromček drevené ozdoby zo Slovenska, pečieme a zdobíme medovníčky a na Veľkú noc zase vyzdobíme dom korbáčmi a kraslicami nielen zo Slovenska, ale aj od Slovákov z Vojvodiny, kde máme dobrých známych. Predsieň u mojich svokrovcov zdobí maketa čičmianskej drevenice, ktorú som im vyrobil a daroval.

Zo začiatku je človek z novej kultúry veľmi očarený a mne osobne tento pocit trval niekoľko rokov. Postupom času vám však začnú chýbať určité veci a cítite nostalgiu, keď sa vraciate na Slovensko, ale už iba ako turista na dovolenku. Najviac sa teším na to, keď môžem mojim deťom ukázať, kde som vyrastal. Veľmi rád chodievam do Kšinnej, odkiaľ má moja mama korene. No a moja úplná srdcovka je laz Dlhé v horách nad Závadou, kde sa narodila a žila moja prababka Zuzana Hadvigová. Je to magické miesto, kde vládne neskutočný pokoj a pohoda, a ja si tam doslova ‚dobíjam baterky‘. Prechádzam sa pomedzi ruiny starých domov a predstavujem si, aký asi mali život pôvodní obyvatelia. Zvyšky starých múrov postupne z roka na rok miznú a splývajú s okolitou prírodou. Je obrovská škoda, že toto krásne miesto sa dnes  už nevyužíva, upadá do zabudnutia a podlieha skaze.

Vo Francúzsku sa mladí ľudia sťahujú z veľkomiest na vidiek a vracajú sa k pôvodnému spôsobu života, obnovujú staré domy, zakladajú rodinné farmy a prispievajú tak k lokálnej potravinovej sebestačnosti.

Minulé leto som navštívil jeden starý francúzsky laz podobný Dlhému. Tiež bola z neho kedysi iba ruina, ale obec sa rozhodla laz od pôvodných majiteľov odkúpiť a domy zreštaurovať. Dnes je tam múzeum sedliackeho života, ktoré ročne navštevuje veľa turistov, a teda je z toho kolektívny úžitok. V každej budove vám vysvetlia, ako kedysi ľudia na laze žili, čím sa živili, čo pestovali a podobne. Sú tam aj živé hospodárske zvieratá a je to teda celé veľmi autentické. Škoda, že také niečo neexistuje aj u nás na Dlhom.

A čo Jurko a Vratko? Učíte ich  aj po slovensky?

Naši chlapci sú malí polygloti, ovládajú francúzštinu aj slovenčinu.
Ja s nimi hovorím výlučne iba po slovensky a veľmi prísne to dodržujem. Je pre mňa nepredstaviteľné, aby moje deti nerozumeli babke a dedkovi, keď ich prídeme pozrieť na prázdniny na Slovensko. No a ako som už spomínal, ovládať cudziu reč je kľúč k úplnému spoznaniu a pochopeniu inej kultúry, a preto k tomu vediem aj moje deti.

Je tiež veľkou výhodou, že manželka žila na Slovensku štyri roky a naučila sa reč. Všetko nám perfektne rozumie a z času na čas sa aj ona deťom prihovorí po slovensky. Keď chceme, aby nám deti nerozumeli, tak používame angličtinu. Zatiaľ to funguje, len ktovie dokedy. 😊

Čítala som váš článok o víne. Slovák z Bánoviec vo Francúzsku a venuje sa vínu? Prečo?

O víno som sa začal zaujímať počas štúdia v Trenčíne, kde sme pravidelne chodievali na večerné degustácie do vínnej pivnice pod hradom. Najviac ma však očarili vína z vinohradníckej oblasti Tokaj, ktorá sa nachádza v juhovýchodnom kúte Slovenska. Zvedavosť mi nedala a chcel som vedieť viac o výrobe tohto vína, ako aj o samotnom regióne Tokaj. V roku 2010 mi jeden dobrý kamarát na narodeniny daroval knihu Poklady slovenského Tokaja a umožnil mi stretnúť sa s jej autorkou, pani Magdou Haburovou, ktorá sa Tokaju venuje už dlhé roky. Netrvalo dlho a nasledovala prvá expedícia na slovenský Tokaj, kde som mal možnosť navštíviť a spoznať veľkých, ale aj malých vinárov. V Malej Tŕni sme zišli do pivníc, v ktorých je celý rok konštantná teplota okolo 10°C a steny sú „otapetované“ pivničnou plesňou Cladosporium Cellare. Neveril som vlastným očiam, že na Slovensku máme takýto unikát. Prechádzal som sa po vinohradoch nad Malou a Veľkou Tŕňou a cítil som, že tento kus kraja mi pomaly, ale isto prirastá k srdcu. Je to unikátna vinohradnícka oblasť aj z toho dôvodu, že sa nachádza na území dvoch štátov – Slovenska a Maďarska.Vo Francúzsku som zorganizoval celovečernú prezentáciu, na ktorej som oboznámil 25 francúzskych „vínomilcov“ s históriou vinohradníckej oblasti Tokaj. V roku 2014 som dostal nápad podrobne zmapovať slovenskú časť vinohradníckej oblasti Tokaj. Na internete bolo dostupných veľa máp, ale slovenská časť Tokaja nebola zakreslená ani na jednej. Trochu ma to začalo frustrovať a povedal som si, že skúsim tú medzeru nejako vyplniť a budem prvý, kto takú mapu nakreslí. Od Úradu geodézie, kartografie a katastra som si zakúpil licenciu na používanie mapového podkladu, na ktorý som potom postupne dokresľoval rôzne ikonky a informácie o vinárstvach či ubytovacích a stravovacích zariadeniach na Tokaji.Trvalo mi zhruba rok a pol, kým som zozbieral všetky potrebné informácie na dokončenie finálnej verzie. Prvú verziu mapy som zdarma poskytol združeniu TVC (Tokajská vínna cesta), ktoré mapu ešte dodatočne upravilo a zabezpečilo jej vytlačenie a umiestnenie na informačných tabuliach, ktoré dnes nájdete na viacerých miestach na slovenskom Tokaji a uľahčia vám orientáciu. Druhá verzia mapy je zdarma dostupná na internete, slúži výlučne na informačné účely.

​​​​​​​Chcem ešte dodať, že aj napriek nespočetným hodinám práce som sa mapu rozhodol zverejniť úplne zadarmo. Chcem, aby mali všetci ľudia prístup ku kvalitným materiálom o slovenskom vinohradníctve, a verím, že im moja mapa pomôže pri prípadnej návšteve tohto nášho klenotu.

Aké máte plány do budúcnosti?

S manželkou pracujeme na prerábke druhej časti domu na penzión s dvoma apartmánmi, kde plánujeme prijímať turistov z celého sveta, samozrejme, aj slovenských 😊. Veľa vecí robíme svojpomocne, pomáhame si pri tom rôznymi strojmi a našou malou stolárskou dielňou.
Na pozemku máme aj jeden starý domček s tradičnou pecou, ktorú by sme chceli neskôr obnoviť. Chystáme sa tam zriadiť degustačnú miestnosť, v ktorej by sme pre našich návštevníkov servírovali vína zo strednej Európy (Slovensko, Maďarsko, Česko, Rakúsko). Francúzi majú veľmi radi ich vysokú kvalitu a špecifickosť.

Na záver musím teda povedať, že aj keď som ďaleko od domova, zostávam srdcom Slovák a moju rodnú hrudu vo svete reprezentujem iba v dobrom svetle.
 
​​​​​​Ďakujem za rozhovor, robíte a stíhate toho veľa, nech sa vám všetko podarí!

​​​​​​​Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou