Bánovce nad Bebravou 18.08.2020 (Skolske.sk)

Občas zájdem na kšiniansku fb stránku, aby som vedela, čo robia moji rodáci. Pri jednej fotografii -pohľade do rodného kraja -  som si pod hádankou A toto poznáte? prečítala odpoveď: Krásny kraj a dobrí ľudia v ňom. Ako správneho patriota ma to potešilo. A poviem pravdu, že aj prekvapilo. Lebo my už sme takí: pre cudziu krásu nevidíme tú svoju. Takú tú našu, slovenskú. Kdesi tam pánubohu za chrbtom. Krásu obyčajnú. Hoci aj s kamennými chalúpkami a hlbokými rampúchmi v nich. S kľúčom veľkým ako od nebeskej brány a s okienkami ako dlaň maličkými. Ako chalúpka, kde voľakedy bývali dobrá tetka Šutáčka. Pri týchto domčekoch sa zastavil čas. Ich obyvatelia sú dávno na pravde božej a ony roky stoja opustené. Ale dedina žije. Žijú v nej dobrí ľudia a tí zachovávajú zvyky otcov a materí. Možno aj preto niektorým zvonku tak počarovala, že prichádzajú sem ako chalupári. Alebo len tak. Nasýtiť sa krásou. Pochodiť  po pekných miestach, vychutnať si  ticho a pokoj.

Dedina má svoju históriu. Chudoba vyháňala ľudí za prácou do cudziny. Do Čiech aj do Ameriky.  Preto má aj svojich Amerikánov. A má aj svojich hrdinov. Ich mená sú na večnú pamiatku zapísané na pomníkoch v Kšinnej a v Závade pod Čiernym vrchom. Aj v našich srdciach. Milovníkov staršej histórie zaujme románsky kostolík sv. Kozmu a Damiána. Vypína sa na kopci nad dedinou, akoby strážil pokoj jej obyvateľov. Bol postavený na mieste niekdajšieho hradiska - pri obchodnej ceste spájajúcej Nitru s Trenčínom. Pochádza z polovice 13. storočia a  je predmetom výskumu.

Ak hľadáme krásu prírody,  možno ju nájdeme hoci aj tam, kde zurčí čistý potôčik. Alebo tam, kde sa srnky pasú a kde medveď je nekorunovaným kráľom hôr. Človek nemusí byť ani romantikom, a bude obdivovať krásu majestátnych smrekov a borovíc či bukových velikánov. Alebo horské lúky s liečivými bylinkami. Možno na potulkách vyplašíte aj vzácneho tetrova, ako sa to stalo mne, keď som ako dievčatko v Mišánovej kravy pásla. Lenže vtedy tetrov vyplašil mňa.

Keď už som sa vrátila do detstva, spomeniem jednu postavu, ktorú si pamätám z tých čias. Boli to starý richtár. V našej dedine sa preslávili vetou: „Kšinná, Praha, Bratislava.“ Ako decká sme boli na to pyšné a stále sme si opakovali: „Kšinná, Praha, Bratislava.“ Možno sa aj pousmejete pri týchto slovách, ale je v nich kus múdrosti. Ja ešte aj dnes cítim tú hrdosť z detstva. Hrdosť na to, kto som a odkiaľ som. Starý richtár urobili niečo, čomu sme hovorili výchova k vlastenectvu. V dnešnom globalizovanom svete sa láska k vlasti už nenosí. A to je škoda!

Napriek všetkému sú ľudia, ktorí tento kraj majú radi, aj keď sa tu nenarodili. Ako Milan Bobuš. Poznám ho iba z jeho múdrych komentárov a z fotky v cyklistickej prilbe. To on ma inšpiroval k dnešnému zamysleniu. To on na fotohádanku A toto poznáte? odpovedal Krásny kraj a dobrí ľudia v ňom.

​​​​​​​V krátkom rozhovore nám povie aj čosi viac.

Pán Bobuš, vy nepochádzate zo Kšinnej ani zo Závady, a predsa ste tu ako doma. Čím si vás tento kraj získal?

Naozaj nepochádzam odtiaľto, ale môj otec je rodák z neďalekých Horných Naštíc, ktoré sú pomyselnou vstupnou bránou do tohto kraja. Tu som prežil aj časť svojho detstva, kedy dedinské deti trávili oveľa viacej času v okolitej prírode ako doma. Neskôr v Bánovciach som mal zase šťastie na dobrých učiteľov bývajúcich v Kšinnej. Pán Štefan Hanko a pani Štefka Botková nás v jednu jarnú nedeľu vo svojom voľnom čase ochotne zobrali na turistiku zo Kšinnej na Čierny vrch. Pre každého z nás to bolo vtedy prvýkrát. Nasledujúcu zimu sme na Čiernom vrchu už pod vedením pána učiteľa Jožka Malinkého, tiež zo Kšinnej, reprezentovali 1.ZDŠ na Prebore Bánoviec v zjazdovom lyžovaní. Aj vďaka týmto ľuďom som bližšie spoznal kraj, ktorý si ma získal najmä svojou prírodou, lúkami, lesmi, skalami a vysokými horami, ktorými je obklopený. Bola to proste láska na prvý pohľad a trvá dodnes.

Hovoríte, že tu žijú dobrí ľudia. Nie je to len prejav zdvorilosti?

Možno mám šťastie a poznám len tých dobrých ľudí, čo tu žijú. Ale zase za tých skoro päťdesiat rokov, čo sem chodím, by bolo hádam aj podozrivé mať toľko veľa šťastia. Ja osobne mám s miestnymi ľuďmi naozaj len dobré skúsenosti. Za všetky spomeniem jednu príhodu. Bolo to už dávnejšie, v časoch, keď bol na jednej bielej chalúpke na hornom konci ešte dobre čitateľný modrý nápis: "Odev vzorný šije Rolný!" Vybral som sa skoro ráno autom do Kšinnej pod Stavanie, odkiaľ som chodieval na lyžiach často trénovať na Čierny vrch. Pod Stavaním som pri otáčaní kolesami zapadol do priekopy ukrytej pod čerstvo nafúkaným snehom. Keď som pochopil, že si sám neporadím, vybral som sa do dediny "s malou dušičkou" hľadať pomoc. Veľmi milo ma prekvapilo, že hneď prvý človek, ktorého som niekde v blízkosti toho domu s nápisom stretol a oslovil, mi bol ochotný pomôcť. Napriek tomu, že sme sa vôbec nepoznali, išiel so mnou pešo až pod Stavanie a spoločne sa nám podarilo auto vytlačiť  späť na cestu. Nasledoval stisk ruky, poďakovanie a každý sme išli zase svojou cestou, obaja s dobrým pocitom. Ak tieto riadky môj ochotný "záchranca" náhodou teraz číta, rád by som ho za to dodatočne niekedy pozval do Závady na výborné pivko.

Ktoré miesto tohto kraja máte najradšej?

Čierny vrch. On je zároveň aj taký môj osudový kopec. Po každej horolezeckej expedícii či ťažšom výstupe bol práve Čierny vrch vždy prvý kopec, na ktorý som sa bežal poďakovať. Na vrchole žiadneho iného kopca som nestál toľkokrát ako na Čiernom vrchu, a napriek tomu ma tam dodnes niečo tajomné stále priťahuje. Je obklopený skalnými stienkami, ktoré si pamätajú moje prvé lezecké pokusy, bohužiaľ, aj tie posledné. A tá majestátna Kamenská skala! Keby tá len vedela prehovoriť... Druhé moje najobľúbenejšie miesto v tomto kraji je na Kšiňanských lúkach pod vrcholom Bánovského vrchu. Odtiaľto sú tie najkrajšie pohľady na dedinku v údolí, malé domčeky... A jej večného strážcu, Čierny vrch.

Ďakujem za rozhovor!

​​​​​​Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou