Herecký elegán Ctibor Filčík sa narodil pred 100 rokmi
Nemálo divákov si ho pamätá ako elegána, pohybujúceho sa v obleku s ľahkosťou a pôvabom.
Dolné Plachtince/Bratislava 15. augusta (TASR) - Svojim umením formoval Ctibor Filčík činohru našej prvej divadelnej scény a jeho herecké kreácie patria ku klenotom slovenského divadelníctva. Počas svojho života vytvoril množstvo nezabudnuteľných postáv, vďaka čomu patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenského divadelného a filmového umenia. V sobotu 15. augusta uplynie sto rokov od narodenia herca Ctibora Filčíka.
Nemálo divákov si ho pamätá ako elegána, pohybujúceho sa v obleku s ľahkosťou a pôvabom, s klobúkom i šviháckou paličkou a neraz aj s hodvábnou šatkou na krku. Iní si zase na neho spomínajú ako na expresívneho zlosyna, priam vyhnaného z pekla, aby desil a mátal na javisku či pred kamerou. Sám pritom hovorieval, že žiť na vavrínoch znamená vždy stagnáciu.
Ctibor Filčík sa narodil 15. augusta 1920 v Dolných Plachtinciach. Pochádzal z regiónu, ktorý dal slovenskému divadlu aj ďalšie výrazné herecké osobnosti: Štefana Kvietika, Júliusa Pántika a Milana Kňažka.
Po absolvovaní obchodnej akadémie pracoval ako úradník finančnej stráže. Okrem toho okúsil tiež prácu robotníka, cestára a aktívne sa zúčastnil aj Slovenského národného povstania (SNP). Najviac ho to však ťahalo k divadlu, pôsobil vo vtedy uznávanom Štefánikovom dramatickom krúžku. Na podnet Andreja Bagara vstúpil v roku 1944 do novovznikajúceho Slovenského komorného divadla v Martine, kde hrával prevažne milovníkov a charakterové postavy.
Keď v roku 1948 prišiel Filčík do Bratislavy, bol už hercom schopným vytvárať tie najzložitejšie charaktery. Stal sa členom činohry Novej scény SND a po reorganizácii v roku 1951 prešiel do Činohry SND. Na doskách SND ho režiséri často obsadzovali do rozporuplných postáv vyvrheľov či nepriateľov spoločnosti, démonických existencií či čudáckych indivíduí.
Vrcholný výkon, o ktorom písala divadelná kritika v superlatívoch podal Ctibor Filčík v dráme Diabol a Pán Boh (1965), ktorú režijne naštudoval Jozef Pálka. "Ak môžeme s trochou abstrakcie povedať, že Sartov Diabol a Pán Boh sa rovná Goetz, môžeme tiež s určitosťou tvrdiť, že bratislavský Diabol a Pán Boh sa rovná Ctibor Filčík," napísala Martina Mašlárová.
Nemenej pôsobivé kreácie predviedol tiež v drámach Zbojníci, Don Carlos, v Shakespearovom Kráľovi Learovi alebo v Čechovovom Ujovi Váňovi. Filčíkov herecký um vynikol i v komédiách, napríklad vo Veselých paničkách z Windsoru, v Čaji u pána senátora, či v Záborského Najdúchovi.
Na striebornom plátne debutoval ako milovník v budovateľskej komédii Kozie mlieko (1950). Nasledovali dramaticky náročné úlohy vo filmoch Štyridsaťštyri (1957), Kapitán Dabač (1959), Jánošík (1962), Námestie svätej Alžbety (1965), Skrytý prameň (1973), Mŕtvi učia živých (1983) a Putování Jana Amose (1983).
Ctibor Filčík si však rovnako cenil i prácu pre televíziu, kde vďaka slávnym bratislavským pondelkom vytvoril mnoho zaujímavých postáv. Herecká kreativita mu otvorila dvere aj do nemeckých televíznych štúdií, kde účinkoval napríklad v Bratoch Lautensackovcoch (1971) a v Prípade jasnovidca Hanussena (1969).
Počas svojej kariéry herec aktívne spolupracoval aj s rozhlasom. S veľkým zaujatím interpretoval napríklad tiež legendárny rozprávkový seriál pre deti o Osmijankovi. V roku 1963 dostal za svoje rozhlasové majstrovstvo Cenu Československého rozhlasu. Od roku 1967 bol zaslúžilým umelcom. Aj napriek značnému úspechu sa o ňom hovorilo, že nikdy nebol spokojný s tým, čo dosiahol.
Úzkostlivo si Ctibor Filčík strážil svoje súkromie, ale napriek tomu prenikli na verejnosť informácie o jeho vzťahu s herečkou a režisérkou Magdou Lokvencovou-Husákovou, manželkou v tom čase väzneného - budúceho československého prezidenta - Gustáva Husáka, ktorá sa stala osudovou ženou jeho života.
Ctibor Filčík zomrel nečakane 21. novembra 1986 v Bratislave vo veku 66 rokov práve v čase, keď na Malej scéne SND doslova žiaril ako slávny starnúci herec v Harwoodovom Garderobiérovi.
V roku 1991 sa stal nositeľom Radu Tomáša Gariggua Masaryka, ktorý mu in memoriam udelil prezident ČSFR Václav Havel. Mnohí kolegovia naňho dodnes spomínajú ako na nevyčerpateľnú studnicu vtipov a anekdot. Chvíle čakania v rozhlasovej či divadelnej skúšobni pri Filčíkových zásobách vtipov vraj ubiehali rýchlo a veselo.