Nebyť starých listov, na ochotníkov v Koceľovciach by sa asi zabudlo
V obecnej kronike sa toto divadlo nespomína, je v nej len krátky zápis o hrávaní divadelných hier pod vedením učiteľa.
Koceľovce 28. júla (TASR) – „Bude aj divadlo na Turíce, zase sme sa len dali do neho,“ píše okolo roku 1952 v jednom z listov vtedy 15-ročná Margita Kupcová svojmu budúcemu manželovi Ladislavovi Lukáčovi. Keby ich vnučka nenašla túto korešpondenciu na povale domu, ktorý si spolu postavili, málokto by vedel, že v obci Koceľovce v okrese Rožňava kedysi boli ochotníci. Na divadlo si spomína ešte 82-ročný Koceľovčan Ondrej Lukáč. Ako pre TASR povedal, taká záľuba je potrebná - bola to zábava, ktorú brali vážne.
Kultúrny dom v obci v tom čase ešte nebol, hrávali v takzvanej starej škole. Pamätá si, že v jednej hre bol buď Brčko alebo Pierko. Zrejme išlo o veselohru od Václava Sedláčka, ktorá sa spomína i v uvedených listoch, jej obsadenie totiž tvoria aj tieto postavy. „Ja som mladá nevesta a Paľo od Juska mladý zať. Hráme Čertov mlyn, to sa už aj hralo u nás. Hráme až dvanásti,“ písala Margita svojmu nastávajúcemu.
Keď vystupovali, podľa pamätníka Lukáča bola miestnosť plná ľudí, no nehanbili sa. „To bola sranda, smiech. Ľudia nám tlieskali o život,“ povedal s tým, že mal 14 rokov a aj jeho rodičia boli hrdí, keď hral v predstavení. Išli sa na neho pozrieť tak, ako i dnes chodia rodičia na vystúpenia svojich detí. Pri inej hre bol spolu s rodinou divákom. Predstavenia boli pre miestnych obyvateľov udalosťou. „Teší ma, že predsa hráte to divadlo. Až bude možné, tak rád by sa na Vás podíval a najmä na Teba,“ napísal Ladislav svojej budúcej manželke 28. januára 1953 z Topoľčian, kde vykonával časť svojej základnej vojenskej služby.
Podľa Ondreja Lukáča bol iniciátorom a režisérom tohto ochotníckeho divadla 'Palo Lukáč od Kasperíka'. „Ukazoval nám, ako treba zvýšiť hlas, ako sa treba pohnúť, nielen rozprávať hocijako. Ešte aj spievať bolo treba,“ povedal s tým, že kým sa to naučili naspamäť, nacvičovali s textami v ruke. Počas predstavenia mali aj šepkára. Skúšky mávali po večeroch.
„Lacko, tak to divadlo hráme, už máme aj javisko, keby si nás počul, ako už vieme,“ písala mladá ochotníčka v liste vtedy asi 21-ročnému vojakovi. Podľa Ondreja Lukáča boli súčasťou predstavení aj maľované kulisy či kostýmy, o čom svedčia slová Margity v ďalšom liste. „Divadlo sme dosť dobre zohrali, ja som mala kroj. Keby si ma bol videl, ani by si ma nebol poznal,“ uviedla.
Ako povedal aktuálne najstarší Koceľovčan, ochotníckemu divadlu sa v obci venovali ľudia vo veku približne od 14 do 30 rokov. Označil to za radostné chvíle, no brali to vážne. „Lebo keď chceš niečo spraviť, tak to musíš urobiť s vážnym slovom. Mali sme chuť do toho. Kultúra má byť furt podľa mňa, aj dnes,“ dodal.
Podľa Ondreja Lukáča fungovalo ochotnícke divadlo v Koceľovciach zopár rokov, počas ktorých sa menili aj niektorí herci. „Písal si, že si zvedavý na to naše divadlo. Vieš Lacko, že ako je to už teraz hrať, chodili sme asi do týždňa a teraz už nechodíme,“ napísala Ladislavovi Lukáčovi vtedy ešte Margita Kupcová s tým, že jej bol prednejší než divadlo. „Písal si, že či hráme to divadlo. Nehráme ho, lebo sa nám už nechcelo. Nechcela už ani Margita hrať ani Paľo od Juska, tak sme ho nechali, ale už sme ho mali aj spísané,“ napísala v ďalšom z listov v období rokov 1952 a 1953.
V obecnej kronike sa toto divadlo nespomína, je v nej len krátky zápis o hrávaní divadelných hier pod vedením učiteľa s tým, že postupne táto oblasť osvetovej činnosti zanikla po začiatku televízneho vysielania. „V súčasnosti (1978, pozn. TASR) mládež pripravuje menší kultúrny program k oslavám z príležitosti štátnych sviatkov a významných výročí,“ uvádza sa v kronike.
Ondrej Lukáč dodal, že ak by dnes v dedine fungovalo nejaké divadlo, išiel by sa na neho pozrieť. „Pravdaže, prečo by nie? To je radosť. Lepšie než kukať do televízora. Aj oni sú živí, ale keď tam ideš, tak je ten človek skutočne živý a tak je len v obrazovke,“ dodal.