Obkľúčení
Bolo ich asi dvadsať a my sme nemali kam uniknúť.
Pri raňajkách nás rodičia prepadli s nápadom ísť niekam na prechádzku. Niekam do lesa, ďaleko od ľudí. Chvíle strávené s rodinou sú v poslednej dobe to jediné, čo máme. Tak som súhlasila. Bolo asi dvanásť hodín, keď sme do seba rýchlo nahádzali polievku, vychystali sa a mohli sme ísť. Autom sme zastavili blízko lesa a potom sme už šli po vlastných. Les nás hneď na začiatku privítal jemným vánkom. Všetko bolo v poriadku až do tej doby, keď som začula šušťanie a praskanie konárov. Bola som od ostatných dosť ďaleko, takže oni to nepočuli. Nevenovala som tomu veľkú pozornosť, a tak sme kráčali ďalej. Znenazdania sme sa ocitli na čistine. No nebola to len taká obyčajná čistinka. Všade okolo nás stáli srnky! Boli sme nimi doslova obkľúčení!! Inokedy veľmi plaché zvieratá si nás teraz úplne zblízka obzerali. Niektoré z nich boli natoľko odvážne, že k nám podišli ešte bližšie. Tentokrát sme sa začali báť my. Bolo ich asi dvadsať a my sme nemali kam uniknúť. Vtom sa všetky ako keby na povel otočili a utiekli. Posledná srnka sa za nami ešte raz obzrela a potom nám už dala zbohom. Nikto z nás nevedel, čo na túto situáciu povedať, tak sme sa tiež len otočili a vybrali sa na cestu k autu a domov. Nevšedná prechádzka nám potom ešte dlho vŕtala v hlave.
Timea Kicková, VIII. tr.
redaktorka školského časopisu SRDCE
ZŠ sv. Jána Krstiteľa Spišské Vlachy