Poznali sa na poli
Nepoznám celý ich životný príbeh, ale čo viem, je krásne.
Bánovce nad Bebravou 05.07.2020 (Skolske.sk)
Vidím ich vždy chodiť spolu. On už trošičku zhrbený, s ruksakom na chrbte. Ona vedľa neho . Idú do mesta. Pokúpiť, čo treba, alebo k lekárovi. K nemu v poslednom čase chodia častejšie.Nikdy sa nedržia za ruky. Za ich mladých čias nebol taký zvyk. Kráčajú len tak vedľa seba a ja viem, vidím to na nich, že sa majú radi. Ešte pred pár rokmi chodili do kostola na zelenej škodovke. Raz ma na ceste aj zobrali. Vtedy sme sa ešte nepoznali. Oni išli do katolíckeho a ja do evanjelického. Dnes už chodia peši. Každú nedeľu. Majú sivé vlasy ako ja, majú vnúčatá ako ja a myslím, že o nejaký ten rôčik majú viac ako ja. Aj vo svojom veku sú krásni. Rada ich vidím.
Boli mladučkí, keď sa poznali. Bolo to na poli. On robil na družstve traktoristu a ona v rastlinnej výrobe. Zahľadeli sa do seba a z prvej lásky bola láska na celý život. Predstavujem si, aké to bolo krásne. Krásny traktorista a krásna rastlinárka. Iste ju aj na traktore povozil. Aj na prvom rande boli v poli. Sedeli na rozkvitnutej lúke, trošku sa hanbili, ona sa odťahovala, keď si prisadol bližšie. Vymieňali si zaľúbené pohľady a hovorili nežné slová. Dal jej kytičku lúčnych kvetov a ona sa pýtala bielej margaréty, či ju ten pekný chlapec naozaj ľúbi. Ľúbil ju. A ona ľúbila jeho. Potom si pred oltárom sľúbili lásku a vernosť na celý život. Až kým ich smrť nerozdvojí.
Pred týždňom kráčala po chodníku sama. A kde máte manžela, pýtam sa. V nemocnici, akurát idem za ním, povedala so smútkom. Pozdravte ho! A nech sa vám skoro vráti, lebo samému je človeku smutno. Zotrela som si slzu a spomenula som si, ako sme sa zoznámili.
Vtedy sme aj my boli ešte dvaja. Môj miláčik sedel pred domom na vozíku a pozoroval život na ulici. Ja som stála pri ňom s pohárom vody ako zvyčajne. Oni mu z chodníka zakývali, pristavili sa pri nás a povedali sme si pár slov o sebe. Nuž tak sa poznáme, tak sme sa zoznámili.
Včera som ju opäť videla samu. A čo váš miláčik, ešte stále v nemocnici? Nie, už je doma, ide za mnou na bicykli, aby sme to nemuseli niesť na sebe. Tak nech vám dá pánbožko obidvom pevné zdravie! Aby ste sa tešili jeden z druhého, zaželala som úprimne.
Na cintoríne už majú pripravený hrob. Každý deň chodím okolo neho a želám si, nech ešte dlho zostane prázdny.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou