Otec, poď
Báseň
Bánovce nad Bebravou 21.06.2020 (Skolske.sk)
Je čas
kosenia
lúk.
Trávy,
klinčeky,
zvončeky,
biele
margaréty
aj
sinokvety
na lúkach
už kvitnú.
Poď,
otec
môj,
poď,
hybaj,
ber
kosu,
kladivko,
nákovku
a na penke
ju
nakuj.
Aby
nežuvala
trávu,
aby
pekne
kosila.
A vezmi si
aj krh
a osličku,
v oblôčku
v dolnej
komore sú,
veď
ty vieš.
Vodičku
si potom
v potôčiku
naberieš.
V Kšinkách
pri našej
jabloni,
kde
som
sa
s Krále
deťmi
pri kravičkách
hrávala.
A nezabudni,
daj si
ten
starý
širák,
čo si
pri robote
nosieval.
Lebo
slnko
je horúce,
páli.
Aby si
nedostal
úpal.
Aby ťa
zas
hlavička
nebolela
ako
vtedy
raz.
Pamätáš?
Aj som
veru
vtedy
plakala.
A mame
prines
viazaničku
rasce
do chlebíka,
Jankovi
a mne
kytičku
jahôd
za širákom.
Alebo
na stebielku
trávy
navlečené
ako červené
koráliky
pre svoju
dievočku.
Alebo,
vieš čo?
Radšej
sprav
kozlub
z liesky,
ta ich daj,
ta sa
viac
pomestí.
Doma
nám
ich
spravíš
s cukrom
ako voľakedy.
Tak veru,
otec
môj,
ako voľakedy.
Ako voľakedy,
keď sme
boli deti,
keď si
tu
ešte bol,
keď
tu
bola
mama
aj náš
Janko,
keď sme
tu
boli
všetci
pohromade.
Keď
nám
spolu
bolo
pekne.
Ja viem,
že už
spíš,
otec
môj,
že si
tam
hore
Pod
hájom,
že si
tam
spolu
s našou
dobrou
mamou.
Odtiaľ
máš
náš chotár
ako
na dlani.
Strakačky,
Štepnicu,
Jarčeky,
Kšinky...
Nebudem
všetko
menovať,
veď
to
poznáš.
Dobré
miesto
vybrali
naši
dedovia.
Dovidíš
ďaleko,
až
Pod hôrky.
Bože
môj,
čo ste sa
tam
s mamou
nahrdlačili,
skália
v plachtičke
navynášali!
Sami
dvaja,
chudáci
moji
dobrí,
robotní!
Až
mi je
do plaču,
keď si
pomyslím.
A
keď sa
pozrieš
trošku
viac
doprava,
dovidíš
až
Pod
Baške hôrky.
Iste si
spomenieš,
že
si tu
v kolibke
s ovečkami
sám
ako
chlapček
nocoval.
Ja viem,
že už
spíš,
otec
môj!
Len
mi to
tak
prišlo.
Je čas
kosenia
lúk.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou