Keď počujem kukať kukučku

Ilustračná snímka.

Bánovce nad Bebravou 27.05.2020 (Skolske.sk)

Dnes som počula kukať kukučku.

Neviem, čím to je, ale pri jej zakukaní sa akoby  zázrakom vraciam pod strechu, kde si lastovičky stavali hniezda. Dievčatko s vrkôčikmi stojí v záhrade, počuje kukať kukučku a pýta sa jej : „Kukučka, koľko rokov mi dáš, keď pôjdem na sobáš?“ Tak  som ju v duchu prosila, aby mi zakukala, aby som sa vydala, aby som starou dievkou neostala. Ani neviem, koľko mi vtedy vyveštila, ale, chvalabohu,  vydala som sa. Bože, ako dávno to bolo, a ja si to stále pamätám. Ešte viem aj to miesto, kde som stála. Pri  zrubovej studni s hákom a vedrom, do ktorého sa voda načierala. Pod rodnou strechou ožívajú s kukučkiným kukaním moji drahí rodičia, náš Janko aj naši susedia zhora, stryná horňá so strýcom. Ale vidím aj  tých, čo bývali vo dvore za nami -  stryná Kačura, stryná Hroziena a stryná Javorka,  vždy vážna a prísna. Sú tam, všetko naši susedia, všetci chodili na studňu pod našimi oknami. Boli nám ako rodina, všetky ženy boli stryné, aj keď skutočnú strynú som mala len jednu, na dolniakoch. Po vojne sa ta odsťahovali za lepším, bohatším životom. Strynú horňú a strynú Kačuru som mala najradšej. Pomerkuvali nás, keď bolo treba, keď naši dlho robili na poli. Stryná Hroziena bývali v jednej izbietke, v jednom kútiku mali sporák,  pri okienku stolík, lavicu a na poličke rádio a pekné šálky, ktoré si z Čiech priniesli. V kúte za dverami mali na lavičke vedro s vodou. Aj keď som nebola smädná, načrela som si do jednej z tých šálok, lebo my sme doma také pekné nemali. Každý týždeň im náš Janko vypĺňal športku. Ako len verili,  chúďatko, že vyhrajú! Zakaždým mu sľubovali: „Jano môj, keď vyhrám prvú cenu, hneď ti dám sto korún.“ Darmo sa Janko tešil, nikdy nevyhrali. Boli dobrá, niekedy nám dali aj tuhý cukrík. Trošku si pamätám  aj na strýca. Mali fúzy, rád žartovali, preto sme ich volali strýco srandovný. Obidvaja prišli z Čiech, tam boli na robotách, ostal tam syn Zdenko u sestry Paulíny, tá sa tam aj vydala. Keď Zdenko prišiel na Vianoce k mame,  stavali sme spolu snehové bunkre pod našimi oknami. Občas si naňho pomyslím, od decka som ho nevidela. Pýtala som sa na neho, vraj  sa mu v Prahe dobre vodilo. Slováci sa ani vo veľkom svete nestratia, a to je dobre. Rada by som toho  pekného chlapca od susedov ešte aspoň raz videla.

Dnes počujem kukať  kukučku a znova som doma. Prečo?

„Prečo?“ pýtam sa, ale neodpovedám. Iba slzu spomienok zotieram z oka.

Aj pred pár dňami na cintoríne som ju počula. „Kukuk, kukuk," kukala a ja som opäť myslela na domov. Na jazyk sa mi tisli slová: „Kukučka, koľko rokov mi dáš, keď..."  nedopovedala som, zahnala som preč tie slová aj myšlienku.

Ako stebla trávy sa človek chytá spomienok. Prečo?

​​​​​​​„Prečo?“ pýtam sa, ale neodpovedám.
 

Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou