Fejtón - Život počas pandémie

Foto: Pixabay

Bratislava 09.05.2020 

Pandémia. To slovíčko, na ktoré by si pol roka dozadu málokto spomenul, že vlastne existuje. Avšak, situácia sa vyvinula tak, ako sa vyvinula, a dnes už nič iné z televízie, novín a internetu neregistrujeme. Mnohým ľuďom táto pandémia narušila bežný bezstarostný život, či už študentom, alebo pracujúcim ľuďom. Koronavírus nás všetkých zahnal medzi štyri steny našich príbytkov, do ktorých sa za bežných okolností chodíme iba najesť či vyspať. Situácia sa však obrátila, a keďže vonku nie je pomaly čo robiť, sme nútení nájsť si zábavu pri sledovaní tristopäťdesiatej reprízy Mama, ožeň ma, archívnych športových prenosov a reprízach všetkých tých romantických telenoviel, ktoré majú tisíc dielov, ale dej sa v nich ťahá ako žuvačka z podrážky.

Najviac sa karanténnym opatreniam zrejme tešia deti, pretože keď sú školy zatvorené, oni môžu páchať zlobu nie učiteľkám či vychovávateľkám, ale svojim rodičom. A čo je hlavné, že ju môžu páchať nie v škole, ale doma. Ale čo my, vysokoškoláci? Nemôžeme sa stretávať na akademickej pôde, pri pive či inom omamnom nápoji a jediným kontaktom medzi nami a našimi spolužiakmi ostávajú online prednášky. Jediným únikom zo zajatia vlastného bytu či domu ostáva dobrodružný výlet s vrecom smetí ku kontajneru, či výprava do najbližšieho obchodu po rožky či droždie.

Aby som nezabudol na dosť podstatnú súčasť nášho súčasného života – bez rúška ani na krok! Najčudnejší pocit je ten, keď si vonku na sekundu dáte dole rúško z tváre, lebo sa chcete poriadne nadýchnuť, a práve vtedy okolo vás prejde tristo ľudí a ich nevrlé pohľady do vás bodajú ako nože, lebo nemáte na tvári ochranu a potenciálne ohrozujete seba a svoje okolie. Nosenie rúška má okrem ochrannej funkcie svoje ďalšie výhody. Keby ste za normálnych okolností nakráčali do banky s prekrytou tvárou, hneď by sa po vás vrhla nejaká po zuby ozbrojená gorila. Ale vojsť do banky so šatkou alebo rúškom na tvári vám dokáže navodiť pocit, ako majú všetci tí zlí, drsní chlapi na divokom západe.

Pokiaľ by vám napadlo oprášiť bicykel a ísť sa prevetrať napríklad na hrádzu, mali by ste smolu, pretože to isté už napadlo tisíckam ľudí pred vami. Toľko ľudí, čo sa teraz premáva po cyklotrasách, by ste nenašli ani v pelotóne Tour de France. Inokedy v tomto období sa cyklisti len pomaly prebúdzajú zo zimného spánku a nie je ich toľko, ako ich je teraz. Avšak dnes sa človek začne aj dobrovoľne hýbať, len aby utiekol nudnému stereotypu života v karanténe.

V posledných dňoch sa však opatrenia začínajú postupne uvoľňovať, a začali sa znova objavovať úkazy, o ktorých sme predtým ani nevedeli, že sú tak dôležité k životu – áno, mám na mysli poriadne čapované pivo, ktoré vám pán alebo pani podá v plastovom pohári cez okienko. Poviem vám, za tie dva mesiace som nezažil taký blažený pocit, ako keď som si priložil pohár ku perám a jemná zamatová pena sa pomaly dotkla mojej hornej pery a špičky nosa. No čakanie v rade na to najlepšie jačmenné smoothie v okolí vás vie teleportovať o minimálne tridsať rokov do minulosti. Pred výčapom sa tvoria rady ako do tradičného socialistického zelovocu, keď priviezli várku mandariniek a banánov. Jeden môj kamarát, ktorý takto so mnou čakal, kým sa dostaneme na rad, poznamenal veľmi výstižne: „Je tu rad ako na úrade práce po hospodárskej kríze v roku 2008.“

Na niečo je však táto pandémia dobrá. Ľudia po celej republike sa zomkli a s cieľom spomaliť šírenie nákazy ťahajú za jeden povraz. Začíname si vážiť to, čo sme ešte dva mesiace dozadu brali ako samozrejmosť. Predstavte si, asi po štyroch týždňoch karantény, keď som konečne opustil svoju izbu a vošiel do obývačky, zistil som, že vlastne tí ľudia, ktorí sa nazývajú rodičia, sú vlastne celkom fajn ľudia. Nesmieme strácať nádej a optimizmus. Bez nádeje a zmyslu pre humor by sme to tu dlho nevydržali.