Odmalička cítila, že chce robiť niečo, čo bude prospešné aj pre iných. Vždy mala blízko k deťom, preto dnes študuje špeciálnu pedagogiku. 

Nikola Mitrášová študovala na konzervatóriu. Mala ambíciu živiť sa umením. Počas štúdia však pochopila, že toto nie je to, čo ju napĺňa. Odmalička cítila, že chce robiť niečo, čo bude prospešné aj pre iných. Vždy mala blízko k deťom, preto dnes študuje špeciálnu pedagogiku. Nikola je vďačná Janette  Motlovej za poskytnutie príležitosti pracovať vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie (VUDPaP), kde okrem iného pracuje v integrovanej škôlke ako asistentka. 

Do integrovanej škôlky chodia zdravé deti spolu s deťmi s rôznym postihnutím vo veku od 3 do 7 rokov. Nikola pre ne pripravuje rôzne hry a hrové činnosti. Denne sa stretáva so situáciami, ktoré sú emočne náročné. „Jedno dieťa je telesne postihnuté. Je ochrnuté na vozíčku a nevie hýbať rukami ani nohami. Je náročné spracovať takúto situáciu, keď ostatné deti behajú, naháňajú sa a ona nemôže,“ hovorí Nikola.

V týchto situáciách je pre ňu rodina a priateľ obrovskou oporou. Okrem toho veľa číta knihy a články, kde sú podobné situácie opísané. „Raz som čítala článok, ktorý mi veľmi pomohol. Bolo v ňom opísané, ako deťom nedávať pocítiť, že sú „iné“. Ako sa prenastaviť tak, aby sme ich neľutovali. Toto sa treba naučiť. Potom je oveľa ľahšie spracovať a ovládať svoje emócie.“  

Aj napriek náročnosti svojej práce je Nikola šťastná a spokojná. V júni to bude rok, čo pracuje s deťmi týmto spôsobom a tie náročné chvíle vyvažujú chvíle čistej radosti a šťastia. „Vždy keď prídem ráno do škôlky, deti sa na mňa vrhnú. Hráme sa spolu a chodíme na prechádzky. Keď však vonku prší, je v škôlke blázinec, pretože deti sa potrebujú vybehať,“ hovorí s úsmevom, “niektoré nevedia rozprávať, ale vďaku či lásku vám dajú najavo iným spôsobom. Objímu vás, pohladia alebo sa len detsky nevinne usmejú.“

Pri spomienkach na svoju škôlku, si nepamätá, že by boli deti k sebe také milé, ako sú v tejto.
„Jedného dňa, bolo dieťa, ktoré je na vozíčku veľmi smutné. Jedno dievčatko si to všimlo. Prišlo za ním a povedalo mu, aby sa nebálo a nebolo smutné, že bude raz chodiť. Usmialo sa a pohladilo ho po tvári. Keď som toto videla, nahrnuli sa mi slzy do očí. Tieto deti sú veľmi vnímavé. Myslím si, že keď vyrastú, budú obzvlášť empatickými a pozornými ľuďmi,“ dodáva Nikola.
​​​​​​​
Podobných zážitkov má Nikol veľa. 5-ročné deti si pomáhajú, pochvália sa „akú máš peknú sukňu“ . Alebo keď idú na prechádzku, tlačia vozík.

Počas momentálnej krízovej situácie, posielajú učiteľky deťom materiály na kreslenie. Nikola pracuje na organizácii webinárov pre učiteľov aj rodičov. Na týchto webinároch, vedených psychologičkami, sa rodičia a učitelia učia, ako s deťmi pracovať v tejto situácii.

„Je o to veľký záujem. Keď dám von správu o webinári, kapacity sú naplnené do pár chvíľ.“
Nikola sa obáva, aké to bude, keď sa deti vrátia do škôlky. „Je náročné s deťmi začať pracovať po 2 mesiacoch prázdnin. Neviem si predstaviť, aké to bude teraz. U detí so špeciálnymi potrebami je najviac dôležité, aby sa naučili základným návykom. V škôlke ich učíme samostatnosti. Z vlastnej skúsenosti viem, že doma deťom častejšie pomáhame a ani si neuvedomujeme, ako veľmi im tým škodíme.“