Bojovníčka Lucka
Lucke v roku 2018 diagnostikovali rakovinu a svoj boj dotiahla do víťazného konca. Je pre mňa veľmi inšpiratívnou a silnou osobou, ktorá si zaslúži, aby sa o nej hovorilo.
Bratislava 04.04.2020 (Skolske.sk) - S Luckou sa mi podarilo urobiť krátky rozhovor a odpovedala mi na pár otázok. Koniec koncov, veď posúďte sami.
Ahoj Lucka, skús sa nám v krátkosti predstaviť.
Ahojte všetci, volám sa Lucia Vičíková a mám 21 rokov. Bývam v dedine Podolské Kopanice, čo je malá osada pri Novom Meste nad Váhom. Momentálne sa v čase karantény venujem maľovaniu, konkrétne fluid art pouringu. Ide v podstate o liatie farieb na plátno. Síce mi to nejde tak ako som čakala, ale v tieto ťažšie dni je to príjemná zábava na rozprúdenie fantázie. Taktiež rada cestujem, obľubujem škandinávske krajiny a dúfam, že Nórsko bude moja ďalšia zastávka za spoznávaním severu nášho sveta.
Pred vyše rokom ti diagnostikovali rakovinu, ako si na to reagovala?
Pomyslela som si, že ma naozaj udivuje, ako moje telo nemôže mať niečo „obyčajné“, ale aj v tomto sa musí líšiť a musím mať vzácny druh rakoviny vaječníkov – Sertolli Leydig Tumour - je to v podstate nepredvídateľná zhubno-nezhubná cysta, ktorá produkuje nadmerné množstvo testosterónu a to, že mi ju odstránili neznamená, že sa mi nemôže vrátiť. Popravde, hneď po tom, ako som vyšla z ambulancie a doktor mi oznámil dané skutočnosti, že je nutné podstúpiť chemoterapiu som sa len pousmiala a pomyslela si, že „len to“ ? Asi som si vtedy neuvedomovala vážnosť situácie, do ktorej som sa dostala a čo ma vlastne bude v nasledujúcich mesiacoch čakať. Možno to však bolo fajn, že som sa takto... „obrnila“ voči možnému psychickému kolapsu, ktorý ma možno práve preto obišiel. Ktovie.
Ako prebiehal taký bežný deň onkologického pacienta?
Fú. Keďže mi môj onkológ zmenil týždeň chemoterapií v nemocnici na ambulantnú chemoterapiu kvôli vysokému tlaku v ambulancii (nikdy som nemala vysoký tlak, doteraz ho mávam vysoký len tam pri ňom), musela som vždy v deň, kedy mi má byť liečba podaná vstávať o nejakej štvrtej ráno, aby som bola na Národnom onkologickom ústave už okolo siedmej hodiny ráno. Je to kvôli tomu, že po príchode sa „pípnete“ a systém vás zaradí do poradia na odbery krvi, ktoré začínajú o pol ôsmej. Následne čakáte vo svojej ambulancii na papiere, ktoré musíte odniesť do odberovej miestnosti. Neskôr vám v odberovej miestnosti zoberú krv veľmi milé sestričky. S krvou odovzdávate vždy aj moč. Následne sa môžete napiť, najesť, čokoľvek. Máte totiž minimálne 2-3 hodiny voľného času, keďže vyšetrenie vzoriek krvi približne takúto dobu trvá. Ja chodím medzitým vždy na kávu do kaviarne, inak by som to čakanie neprežila. Po nejakom čase vás zavolajú do ambulancie za vašim onkológom na pokec. Opýta sa ma, ako som sa mala a mám, či mám nejaké ťažkosti, skontroluje mi výsledky z krvi, odmeria môj už vtedy vysoký tlak, a prehmatá mi brucho. Keď mám výsledky dobré, predpíše mi papiere s liečbou určenú presne pre mňa. Následne sa presúvam do ďalšej čakárne. Odovzdám papiere a čakám ďalšie 2 hodiny, dokým mi môj „kokteil“ pripravia. Keď je prichystaný, zavolajú ma do veľkej miestnosti plnej ležadiel. Napichnú mi kanylu, a začnú postupne meniť infúzie. Najprv mi dávajú len nejaké 2-3 malé fľašky infúzii. A potom prídu na rad 3 veľké pollitrové fľaše chemoterapie. Celé toto „kokteilovanie“ mi trvalo šesť až sedem hodín. Počas toho som zväčša spala, lebo ma to veľmi uspávalo, chodila na WC, keďže to bolo dokopy asi 2,5 litra tekutín, z ktorých som mala veľmi nepríjemný pocit v ústach, kvôli čomu mi nič nechutilo a niekedy mi dokonca bolo na zvracanie. Po tom, ako posledné kvapky chemoterapie odkvapkali spravidla okolo šiestej až siedmej hodiny večernej, prišiel pre mňa oco a zobral ma domov. Cesty domov mám tiež dosť zahmlené, lebo ma celý tento proces vždy veľmi vyčerpal. Na svojom instagramovom účte si sa rozhodla o svojom ochorení otvorene písať.
Čo ťa k tomu doviedlo?
Popravde to nebolo niečo, na čo sa človek pýta „čo“. Bol to niekto. Na onkológii som občas išla za jednou sociálnou poradkyňou pokecať. Keď som tam však bola jeden konkrétny krát, bolo to iné. Tá žena mi povedala, aká neskutočne silná osoba som a že zo mňa vyžaruje veľmi pozitívna energia, z ktorej sa jej samej chce v mojej prítomnosti neustále usmievať. Bola som šokovaná totiž...bola som bez vlasov, mihalníc, obočia, s kruhmi pod očami, bez energie a ona mi povedala toto. Slová, ktoré ma tak namotivovali, že som pri odchode z NOÚ pridala svoju prvú fotku z onkológie. Časom si ma všimlo viac ľudí. Jeden chalan chcel o mne natočiť video. Nápad sa mi páčil, ale... nebola by som to JA. Preto mi napadlo, že kto by tieto moje „zážitky“ vedel lepšie zdokumentovať než ja, človek, ktorý si tým prešiel? Preto som o tom začala písať. O mne. O rakovine. O skutočnej stránke tohto ochorenia v domienke, že ľudia pochopia skutočné hodnoty života, ktorými naozaj nie je nový kúsok do šatníka alebo najnovší iphone.Svoj boj si doviedla do šťastného konca.
Ako hodnotíš svoj život dnes?
Hmmm... čo je to šťastný koniec. Často sa totiž stáva, že rakovina sa vráti, čo je proste fakt a vec, ktorú človek musí prijať. Ja som napríklad momentálne už skoro rok po poslednej chemoterapii, avšak každý jeden deň je tu okamih, kedy na toto ochorenie pomyslím. „Čo keď tá bolesť v bruchu je zase rakovina? Čo keď..?“ Možno už nemáte fyzické problémy, avšak mňa osobne tie psychické dobiehajú denno-denne. Avšak, aby som nebola len negatívna. Môj život sa zmenil, ustálil. Spomalila som a začala po dlhej uponáhľanej dobe konečne dýchať a vnímať svet okolo seba. Možno by som aj povedala, že po 21 rokoch mám rada konečne samú seba. S jazvami po tele, necitlivosti polovice brucha, s krátkymi (teraz už so 14-centimetrovými) vlasmi, bez vaječníka a pár uzlín. Lebo to som proste ja. Preto si užívajte život každým jedným dňom. Nikdy totiž neviete, ako rýchlo sa vám život môže obrátiť hore nohami.