Bratislava 26.03.2020 (Skolske.sk)

,,Spravodlivosť je vlak, ktorý má bohužiaľ vždy meškanie.“ – slová ruskej poetky Marini Cvetajevovej. Asi každý z nás už pocítil krivdu a  skonštatoval, že spravodlivosť vo svete neexistuje. Niekoho nepovýšili v práci, iný nezískal štipendium, ďalšieho oklamali vo vzťahu alebo lenivý získal lepšie platenú prácu ako my. Týmto abstraktným pojmom  sme s odstupom času zvykli pomenúvať každú neprávosť spáchanú voči nám. V súčasnosti stále počuť kvantum jednotlivcov hovoriac: ,,svet je voči mne nespravodlivý,“ ,,prečo sa to deje len mne...“ Ak by sme vo svete hľadali niečo ako ,,všeobecnú spravodlivosť“ vo všetkých aspektoch a na každom kúsku zeme, ďaleko by sme neprišli. Len sa zamyslime nad ,,hŕstkou“ nasledovných príkladov. Podľa National Geographic: ,,Narodiť sa bielym v Tanzánii znamená rozsudok smrti.“ Alebo titulok denníka Sme: ,,Rosa Parksová vybojovala pre černochov v Amerike miesta v autobuse,“ ktorý jasne uvádza, že len kvôli farbe pleti Afroameričania kráčali za veľkou mlákou ťažšími chodníkmi. Naviac, ako nespravodlivosť sa dá vnímať i postavenie žien a mužov v spoločnosti (vo viac ako dvadsiatich krajinách sveta vníma verejnosť dosiahnutie vzdelania ženou neprípustným). 

,,Úplná“ spravodlivosť? A čo tak podmienky života? Je správne, že mnohí šikovní ľudia sa narodia v chudobe? Rozdiely medzi bohatými a chudobnými ako aj geografická poloha pôvodu obyvateľov v mnohom predurčí ich životné osudy. Nech si každý vytvorí názor z ,,ďalších“ riadkov...

Africký kontinent  je druhým najväčším a najľudnatejším na Zemi, no spoločnosťou býva občas ,,ignorovaný“. Porozmýšľajme: koľko z  päťdesiatich štátov, ktoré ho tvoria, dokážeme vymenovať? Pokým by väčšina z nás našla ich polohu dávno, by zabudla, aký ,,názov“ vlastne hľadala. Domorodci, červené slnko, levy a púšte –  predstava o Afrike, za ktorú skrývame ,,chabé“ vedomosti o nej. Naše poznatky môžu takto pokračovať aj roky, ak neprejavíme osobný záujem zmeniť to.  Dokumentami, knihami alebo osobnou skúsenosťou – spoznať  niekoho ,,domáceho“ či vycestovať do nej. Nejaká možnosť sa vždy naskytne, dôležité je chcieť. 

Možno sa k nej priblížite tak ako ja – spoznaním nadšenca cestovania, ktorý má priateľa Titusa (krstné meno) z Kene. Príbehy, ktoré mi o ňom rozprával, ma natoľko uchvátili, že som sa o  skutočnom ,,obraze“  Afriky rozhodla dozvedieť  viac vďaka spomínanému Titusovi. Je zvláštne počuť, ako veci pre nás úplne samozrejmé, v Keni neexistujú. Základné faktografické či percentuálne údaje o nej sa dajú v súčasnosti nájsť na mnohých internetových stránkach. Ale čo tamojší život skutočne predstavuje, vedia len domáci. Ich prioritami sú: prístup k pitnej vode, jedlu, oblečeniu, ku školám ako aj nemocniciam alebo zvýšenie životnej úrovne. O to sa snaží i Titus, ktorý spoločne s manželkou kúpili pozemok, na ktorom postavili ,,Children home“,  teda domov pre deti. Snažia sa ním pomôcť najmä sirotám, ako aj deťom z nižších vrstiev, ktoré nemali toľko ,,šťastia“. Členovia rodín im zomreli na HIV alebo vo vojne kmeňov (v Keni existuje 42 rôznych kmeňov – kikuya, luyha, mijikenda,..). Viac ako 195 detí v ňom aktuálne získava základné vzdelanie. Jeho financovanie je však veľmi náročné. Pomáhajú im dary z miestneho kostola a zopár priaznivcov.
Školstvo v Keni je jedným zo základných problémov, ktorý spôsobuje najmä rýchlo rastúca krivka populácie a veľké rozdiely v životnej úrovni. Zatiaľ čo zopár bohatších má možnosť získať aj vysokoškolské diplomy, väčšina obyvateľov, ktorých  sociálne a finančné podmienky sú zlé,  sa nedostane ani k tomu základnému.
Spôsobuje to najmä nedostatok štipendií, priestorov navýučbu, málo kníh, uniforiem a peňazí na zaplatenie zamestnancov. Väčšina vyučovaných predmetov je podobná tým našim na základných školách, no okrem toho deti učia aj správnej hygiene, stravovaniu, domácim prácam alebo riešeniu sociálnych problémov. Kuriozitou je výborná znalosť anglického jazyka domácimi obyvateľmi. Cudzinci sa čudujú, kde nadobúdajú takú úroveň. Pravdou je, že Keňa má dva oficiálne jazyky: swahilčinu a angličtinu,  ktoré sa učia už od detských čias. 

Ako sa vraví, všetko má určitú príčinu, ale mnohé dôsledky. Malý počet štipendií, rastúca chudoba v mnohých rodinách, nedostatok peňazí spôsobujú, že mladých chlapcov naverbuje militantná teroristická skupina islamských vzbúrencov, Aš-Šabáb, na boj v ich mene. Tí sa prihlásili k mnohým krvavým útokom v krajine, ako napr. útok na univerzitu v meste Garissa v roku 2015, pri ktorom zomrelo viac ako 150 ľudí. Minulý rok bombovým útokom napadli aj americké veľvyslanectvo v Nairobi a hotelový komplex DusitD2, ktoré si  rovnako vyžiadali obete. Útoky  však neznamenajú ,,vražedné“ vzťahy medzi veriacimi odlišného náboženstva.  Práve naopak. I keď väčšinu populácie v Keni tvoria kresťania, ich spolunažívanie s príslušníkmi islamu alebo hinduizmu je o pomoci a vzájomnej podpore. Za strachom a bolesťou Keňanov tak stoja členovia teroristických skupín, a nie moslimovia, ako by si viacerí z nás mysleli.
Pozornosť sa dnes upriamuje najmä na úroveň zdravotníctva v štátoch. Pandémia COVID- 19 sa pomaly ,,presúva“ po zemeguli a vedci sa obávajú, že by koronavírus v doposiaľ najmenej zasiahnutom kontinente mohol spôsobiť vážne problémy. Keňa doteraz potvrdila šestnásť prípadov nákazy, no strach domácich z jej prívalu stúpa. Aj keď vláda zavádza mnohé opatrenia (zatvorenie škôl, obchodov, zrušenie podávania rúk, bozkávania alebo objímania), obyvatelia si uvedomujú, že aktuálny zdravotnícky systém mimo hlavného mesta Nairobi, je nedostačujúci. Snaha o dodržiavanie základných hygienických opatrení, ako umývania rúk alebo čistoty, je u mnohých márna, keďže mnohé oblasti v krajine nedisponujú čistou vodou. Kenská vláda otvorila v Nairobi centrum na liečenie pacientov postihnutých  koronavírusom. Nemocnice v iných regiónoch štátu  však nielenže nemajú potrebný zdravotnícky materiál, ale obyvatelia musia pešo prejsť dlhé vzdialenosti, aby sa k nim vôbec dostali. 
​​​​​​​
Spomenuté problémy sú  len ,,ihlou v kope sena“ a priateľ Titus je len jeden z mnohých, čo niečo podobné prežívajú na každodennom poriadku. Je len jedným z kvanta obyvateľov Kene, ktorý vyrozprával aktuálny príbeh o svojej vlasti. 
Aj keď Čína pred pár rokmi vybudovala expresný vlak prechádzajúci i cez Keňu, na vlak spravodlivosti v krajine stále čakajú. Hoci v rozvojových krajinách sa stále rozbiehajú projekty (Slovensko v rámci členov EU má Keňu určenú ako prioritnú krajinu pre pomoc), nemožno na nich zabúdať práve teraz, keď ju potrebujú všetci z nás. Napriek tomu, že vlak spravodlivosti ich už roky obchádza, nestrácajú úsmev z tváre a pomáhajú si ako môžu. Spolu – lebo iba tak všetci ďalej zájdeme. Spoločne sme proti problémom silnejší. Alebo má ľudský život inú hodnotu tam ako u nás?