Bratislava 11.03.2020 (Skolske.sk) 

Vek nie vždy určuje aj počet skúseností. Študentka kultúrnych štúdií Číny na Masarykovej univerzite, Viktória Ľuptáková, je toho príkladom. I keď jej rodiskom je Lučenec, Čína sa stala jej druhým domovom. Prežila tam viacero rokov vďaka štúdiu na univerzitách: Nanjing University v meste Nanjing v roku 2016 až 2017, Shandong University v meste Jinan v 2017 až 2018 a súčasne okrem písania diplomovej práce študuje v meste Haining na Zhejiang University. Vraví, že najlepšou investíciou v mladosti je tá do zážitkov a  leteniek.
Nám sa ju podarilo zachytiť na Slovensku.
 
1.    V súčasnosti sa často v životopisoch uvádza schopnosť komunikovať po anglicky, nemecky, rusky alebo španielsky. Ovládanie čínskeho jazyka  v týchto ,,kútoch“ Európy stále považujeme za niečo výnimočné. Prečo si sa rozhodla práve pre štúdium čínštiny?
 
Priviedli ma k nej dva faktory. V maturitnom ročníku som nevedela, čo chcem študovať. Milovala som anglický jazyk. Okrem gymnázia som chodila do jazykovej školy a spravila som si z neho aj štátnice. 
V jeden deň k nám prišli robiť nábor na Masarykovu univerzitu. Predtým som o štúdiu v Českej republike nechcela ani počuť. S kamoškami nás to veľmi zaujalo. Univerzita mala v tom čase super ponuku: štúdium dvojitého odboru. Mohla som si tak skombinovať dva hocaké odbory. Síce to zahŕňalo dve štátne skúšky a ,,bakalárky“, jednu klasickú a druhú kratšiu, stále mi stačilo 180 kreditov. 

Uvedomovala som si, že nestačí vedieť len po anglicky. Vždy ma bavili jazyky. Na strednej ma francúzština moc nezaujala, tak som hľadala, čo by som mohla študovať od ,,základov“. Dala som si prihlášku na kultúrne štúdiá Číny, na mediteriálne štúdiá a na portugalský jazyk a literatúru. Zobrali ma všade a musela som si vybrať.. 

Keď som bola ,,malá“,  dlhodobo som mala zdravotné problémy. Ani doktorka nevedela čo viac mi má predpísať. Neskôr som začala chodiť k pani, ktorá sa špecializovala na tradičnú čínsku medicínu a to mi pomohlo. Počas maturitného roka sa zdravotné problémy objavili opäť. Keď som k nej chodila, často mi rozprávala o Číne, o ich kultúre a o tom, aká je super. Preto som sa rozhodla pre čínštinu. Začínalo  nás 40, teraz nás je asi osem. A máme to  trochu v rodine. Teta sa venuje umeniu feng šuej, tatino liečebnej metóde reiki, vždy ma asi sprevádzali východné filozofie.
 
2.    Čínske písmo obsahuje viac ako 100 000 znakov. Zvyčajne sa však používa okolo päť až šesť tisíc. Pre nás Slovákov sú veľkou ,,španielskou dedinou“. Koľko ti trvalo naučiť sa ich, povedzme ma úroveň napísania bežného listu? Sú skutočne také náročné ako sa na prvý pohľad javia nám laikom?
 
Presný počet znakov nie je. Popravde sú náročné. V Číne sa  používajú zjednodušené znaky, na Taiwane majú ešte stále tie tradičné. Niektorí vravia, že tradičné sa učia ľahšie  pre rozoznanie zmyslu slova. Je tam ale viac ťahov.
V čínštine sa každý ťah nejako volá, plus existuje poradie, v ktorom ho musíš napísať. Naviac každý sa musí zmestiť do pomyselného štvorca. S odstupom času v nich človek vidí určitú logiku. Znak sa vždy skladá z významovej a fonetickej zložky alebo aj z prázdneho elementu, ktorý ho odlišuje od iných znakov. Časom, ak nejaký znak náhodou nepoznáš,  môžeš si domyslieť, ako sa má čítať a s čím približne súvisí. Ak je v ňom radikál ruky, spája sa s pohybom; radikál človeka s ľudskou vlastnosťou. Iste sú výnimky. Tóny, v akých sa čítajú, je nutné sa naučiť. Naviac existujú znaky, ktoré sa môžu čítať rôzne a majú rôzny význam, i keď sa píšu rovnako. Koľko mi to trvalo? Ťažko povedať... Stále sa učím. Ale aby človek aspoň niečo napísal, potrebuje na to aspoň rok a pol. Prvý semester bol najťažší. Našťastie v Brne máme veľké množstvo čínskych a taiwanských lektorov. Od začiatku vyučovania sme tak mali kontakt, čo nám veľmi pomohlo.
Momentálne je s čínštinou taký problém, že všetko je online. Nemáme až taký kontakt s jej ručným písaním. Aj Číňanom alebo učiteľom sa bežne deje, že si nevedia spomenúť, ako sa daný znak píše. Občas si hovorím: keď to ani oni nevedia, ako sa to mám ja naučiť? 
 
3.    Rozhodla si sa zažiť Čínu na ,,vlastnej koži“ a využiť možnosť štúdia v ,,krajine draka“. Presuňme sa do nej aspoň prstom na mape. Aké je tam štúdium? Je diametrálne odlišné ako v Českej republike? Ak áno, tak v čom napríklad? 
 
Číňania milujú, keď celá trieda môže spolu nahlas čítať z tabule alebo z knihy. Dvadsať ľudí začne naraz čítať, každý má inú rýchlosť –  ak sa náhodou pomýli, kto má silnejší hlas, tak to ,,chytí“ aj ostatných. Obľubujú poukazovať na tých, čo vynikajú i na tých horších. Vždy po teste ich učiteľ vymenuje, čo mnohým môže prekážať. 

Číňania veľmi radi spia. Je zvykom mať vyučovanie aj do 19-tej a študenti počas páuz často spia na laviciach. 

Cudzinci v Číne majú štúdium  ,, príjemné“. Učitelia chcú, aby si predmetom ,,prešla“.
Prepadnúť  znamená, že zlyhal profesor, a nie ty. Ako zahraničným študentom nám zabezpečujú ubytovanie na internáte, čo je z jednej strany super, ale väčšinou sú oddelení zahraniční študenti od domácich a chlapčenské a dievčenské budovy tiež. Naviac, nemali by sa navzájom navštevovať. Internáty sa zamykajú o polnoci.

Prostredie je tiež veľmi odlišné. Človek je obklopený ľuďmi z celého sveta a musí sa vedieť dohodnúť. Vysoká škola mi tam občas pripadala ako tá ,,základná“. Po každej hodine úloha, učitelia za teba nesú zodpovednosť, ak im nedá študent vedieť, že nepríde do školy,  môžu mať z toho veľký problém.
​​​​​​​
Ich záľubou je učiť sa naspamäť, napr. dva odstavce z článku a potom ich zarecitovať pred celou triedou. Myslia si, ak sa naučí študent naspamäť, tak tomu oveľa lepšie porozumie. Dátumy sviatkov sú iné ako u nás, a preto sa netreba čudovať, keď dostanete finálnu prezentáciu na 24. decembra.

4.    Veľa mladých je v súčasnosti doslova závislých od sociálnych sietí. Je verejne známe, že v Číne sú zablokované internetové stránky ako Facebook, Whatsapp, Youtube, Google, Instagram, atď. Aký bol pocit žiť offline? Bolo náročné udržiavať si kontakt s rodinou a priateľmi ,,doma“? 
 
Je tu bežné používať mobilné aplikácie, ale človek musí mať čínsky bankový účet. Mala som výhodu v tom, že som v Číne už bola, účet mi tak  automaticky nabehol. No bolo tam mnoho študentov, ktorí boli aj mesiac a pol bez účtu, pretože si to žiadalo veľa ,,vybavovačiek“. Práčky a sušičky v škole fungovali len platbou cez telefón, takže všetci spolužiaci chodili za mnou, aby som im rezervovala práčku. 
                                                                                        Prvý rok v Číne som to trošku internetom podcenila. Neuvedomila som si, že blokáda je skutočne taká silná. Ak má človek však dobrú VPN (počítačová sieť na prepojenie počítačov do jednej virtuálnej siete), tak za bežných okolností sa dá normálne pripojiť na naše sociálne siete. Výnimkou bývajú oficiálne štátne sviatky alebo nejaké návštevy zo zahraničia, keď ani dobré VPN nefungujú. Vedia, že VPN používame, no keby chceli, tak ich kľudne všetky stopnú, nie raz sa to stalo. Čínsky prezident Si Ťin-pching sa tým často vyhráža.
​​​​​​​
Popravde, VPN časom ani nepotrebuješ. Ak ju zapneš, začnú ti ,,sekať“   čínske aplikácie, ktoré tam viac využívaš. Moja sestra aj rodina si nainštalovali čínsku aplikáciu WeChat, aby som s nimi mohla  komunikovať. Nejako sme si na to zvykli. Avšak Čína má  svoju verziu na všetko: na Google, Youtube, Facebook,... Keď som v Číne, tak mi naše sociálne siete veľmi nechýbajú.
 
5.    Tvoj pas je inšpiráciou  pre  milovníkov zahraničia. Ako študentka si stihla precestovať Austráliu, Čínu, Thajsko, Taiwan, Izrael, Južnú Kóreu, Vietnam, Omán, Japonsko, Taliansko, Rusko, Švédsko, Tunisko a množstvo ďalších. Ak by som ti ponúkla jednosmernú letenku, kam by si sa vrátila a prečo?
 
Je  veľa krajín, kam by som vrátila. Čína navždy bude moja ,,srdcovka“ a verím, že tam budem chodiť často. No, moje vnútro sa zaľúbilo do  Austrálie a Taiwanu. Austrália bol môj životný sen. Pred dvoma rokmi v Číne sa mi dosť ,,osudovo“ skrížili cesty s jednou Austrálčankou Johannou. Trávili sme spolu celý semester. Raz som jej na obede povedala, že Austrália  je skvelá a ona – nech prídem. Nebolo mi treba dvakrát hovoriť. Slovo dalo slovo a ocitla som sa  u nej v Adelaide. Vďaka nej som toho veľa zažila. Keď jej začala škola, precestovala som mestá ako Sydney, Melbourne a mnoho ďalších. Ľudia sú tam úžasní. Všade sú  papagáje a kengury. Krásne sú aj  ,,Chinatowny“. Je to ako byť v Austrálii a počuť svoju milovanú čínštinu. Ak  by Austrália nebola tak ďaleko, vedela by som si v nej predstaviť aj žiť. Napriek tomu aká je drahá a moderná, zanechala mi nenahraditeľný pocit. 
Druhou je Taiwan, ktorý mnohí považujú za súčasť Číny. Je veľmi málo krajín, ktoré ho uznávajú, ani Čína to nerobí. Moji taiwanskí kamaráti si myslia, že suverenitu celosvetovo nikdy  nedosiahnu. Taiwan je  úplne iný ako Čína, i keď väčšina obyvateľov je tam Číňanov. Väčšina mojich kamarátov je odtiaľ, a nie z Číny. Vieme sa otvorenejšie porozprávať a máme k sebe bližšie, i keď je tam nádych čínskej kultúry. Taiwan dbá na slobodu slova, na rešpektovanie osobného priestoru. Je to ostrov, približne veľký ako Slovensko, ktorého klíma je veľmi príjemná. Ráno byť na pláži a poobede sa šplhať po horách alebo lyžovať. A jedlo je kategória sama o sebe. Ak by som si mohla vybrať svoju budúcnosť, radšej by som pôsobila tam ako v Číne. Málo ľudí o ňom vie, mali by sa tam ísť pozrieť. Výhodou pre Slovákov je, že tam nepotrebujú víza ako do Číny na 90 dní.
Túžim navštíviť aj mnohé iné krajiny ako Srí Lanku, Kanadu, Nový Zéland.

6.    V spoločnosti vládne názor, že cestovanie po svete je drahou záležitosťou. Aký názor zastávaš ty, držíš sa výroku: cestovanie nie je otázkou peňazí, ale skôr odvahy?
 
Nesúhlasím s tým, že cestovanie je otázkou peňazí. Určite človek nejaký kapitál potrebuje, ale ten mu treba aj na bežný život. Myslím, že je to o prioritách, o tom, čo človek chce. Ak chce  letieť s najdrahšou spoločnosťou a bývať v päťhviezdičkových hoteloch, tak je to drahé. Ja som zástanca  ,, lacného“ cestovania a hlavne v mladšom veku. Človek nemá žiadne záväzky ani stabilnú prácu. Vždy sa dajú zohnať lacné letenky, ktoré často bývajú najdrahším parametrom celého výletu. Ako študentka som toho precestovala veľa vďaka tomu, že som šetrila. Nenastúpim na letisku do prvého taxíka, ale pozriem si metro alebo autobusy. Tiež bývanie v hosteloch je úžasné a lacné, ak človek cestuje sám. Stretneš tam veľa zaujímavých ľudí s podobným štýlom cestovania, dokážeš si vymeniť typy a porozprávať sa o všetkom. V Austrálii som sa stretla s jedným Kanaďanom, s ktorým som v kontakte dodnes. Mám tiež super skúsenosti s ,,domácimi“ recepčnými z hostelov. Vedia odporučiť, kam sa ísť pozrieť, najesť a poradia ti podľa ,,tvojho rozpočtu“. 
​​​​​​​
Či už človek cestuje sám alebo nie, je to o sebapoznaní. Človek  zistí, kde sú jeho hranice a naučí sa hospodáriť s peniazmi a časom. Často ho aj oklamú, a preto začne ,,inak“ veriť ľuďom. Naopak, ak cestuješ s niekým, zistíš o sebe, či si prispôsobivý a do akej miery nájdeš konsenzus. Treba si o krajine zistiť veľa informácií, lebo ako sa hovorí: nevedomosť neospravedlňuje. Európania majú tendenciu správať sa v Ázii dominantne a nerešpektovať ich kultúru, čo nie je dobrá vizitka. Netreba sa báť a dovoliť strachu, aby nám zabránil v cestovaní, ale treba byť obozretný. V Číne sa často cítim oveľa bezpečnejšie ako doma. Všetko je o odvahe! Treba to zažiť na ,,vlastnej koži“, lebo človeka to posunie ďalej. Hlavne v tom, že sa spolieha sám na seba a nie na ,,cestovku“. Tie sú fajn pre ľudí, čo majú deti, ale mladí ľudia, ktorí chcú aj reálne niečo vedieť a dozvedieť sa o krajine a ,,o sebe“ by mali ísť na vlastnú päsť. Nevýhodou je, že v istom momente človeku začne chýbať určité miesto. Na každom mieste si niečo obľúbime a stretneme super ľudí. Vždy nám bude chýbať to, kde nie sme a s kým nie sme a boli sme v minulosti. Ale myslím, že to stojí za to. Zážitky nám nikto nevezme. Kým je človek zdravý, je to tá najlepšia investícia akú poznám.
 
7.    Hovorí sa, že dlhodobý pobyt v zahraničí neprináša len mobil plný fotografií,  ale mení ľudí, najmä ich pohľad na život a na svet. Čo teba konkrétne naučil? 
 
Naučil ma samostatnosti, riešiť problémy v stresových situáciách, vážiť si rodinu a to, odkiaľ pochádzam. Spoznala som názor iných na ,,náš domov“ (napr. mnohí nás vnímajú ako východnú Európu, spájajú nás s bývalým Sovietskym zväzom a ,,ľahkými dievčatami“). Naučil ma trpezlivosti, inak sa pozerať na peniaze a rešpektovať iné kultúry. A hlavne neporovnávať. Máme tendenciu porovnávať náboženstvo, štýl života, spoločnosť,.. Mali by sme si uvedomiť, že sa  nedá povedať, čo je lepšie. Kultúry sú jednoducho iné a treba ich rešpektovať. Aj zlá skúsenosť je skúsenosť. Človek  zistí, kde by nedokázal žiť, čo mu prekáža na sebe alebo na iných. Ako sme schopní prezentovať samých seba a svoju krajinu a ako vnímame to, odkiaľ pochádzame. Aj keď nie vždy to vyzerá super, že sme zo Slovenska (v porovnaní s vyspelejšími krajinami), uvedomíme si, že veľa krajín je na tom ešte horšie. Svet je veľký, ale ľahko dostupný, treba to využiť, kým sa dá. Peniaze, ktoré sa investujú na dobrú alebo zlú cestovateľskú skúsenosť, sú tie najlepšie minuté peniaze. Všetko sa dá, ale človek musí chcieť. Ľudia sa ľahko vzdávajú, už len keď chcú o niečo požiadať. Čím je výzva väčšia a náročnejšia, tým viac za to stojí. Netreba si závidieť. Veľa ľudí si myslí, že ma rodičia financujú, ale zarobila som si na to sama a našla som si spôsoby, ako finančné nároky znížiť. Cestovanie je náročné, keď neovládate reč alebo keď ochoriete. Sú to situácie, na ktoré nás nik nepripraví a sami sa s nimi musíme popasovať. Cestovanie a štúdium v zahraničí je super, ale všetko má svoju daň. Človek si musí určiť priority, čo v danom momente chce. Treba robiť veci, po ktorých človek túži a nie tie, ktoré chce niekto iný. Len tak budeme spokojní. Ak budeme robiť to, čo od nás očakávajú iní, možno budú na chvíľu spokojní, ale my si budeme v päťdesiatke vyčítať, prečo sme to robili podľa nich a nie podľa svojho srdca.