Fašistické zverstvá v Cimennej nech sú mementom
Vypálené domy, zavraždení muži. Niektorí si museli vykopať vlastný hrob. Čo asi prežívali?
Bánovce nad Bebravou 22.02.2020 (Skolske.sk)
Boli traja. Rozprávam sa s dcérou jedného z nich. Jej otec Jozef Mihálik mal vtedy dvadsaťdeväť. Doma nechal mamu, manželku a ju, malú, iba dvojročnú dcérku. Keď sa jej dnes pýtam, či si na niečo z toho pamätá, hovorí, že nič. To , čo vie, vie iba od mamičky. Držala ju vonku na rukách, keď sa z cintorína ozvala streľba. Tie výstrely zabili jej otca a jeho mladšieho brata Rudolfa, ten mal iba dvadsaťjeden. Tretím zavraždeným z cintorína bol vládny komisár Michal Danko. Najskôr ich vypočúvali a dobili na nepoznanie. Potom ich vyhnali na cintorín, dali do ruky rýľ, aby si vykopali vlastný hrob.
Ženu, s ktorou sa rozprávam, roky poznám. Je to moja bývalá kolegyňa Ľudka a ja som kedysi na hodinách dejepisu rozprávala žiakom smutný príbeh o jej otcovi a ľuďoch z Cimennej. Bola malá, keď sa to stalo. Nepamätá si, že jej otecka zabili, že im dom vypálili, že mamička s ňou odišla k svojej mame, a babka, ktorá v jednej chvíli stratila dvoch synov, odišla bývať k svojej dcére. Všetko to vie iba z rozprávania. Prišli o všetko, ani len duchny si nezachránili, opakuje slová, čo od mamy počula. Iba matne sa jej pred očami zjavuje obrázok, ako na otcovom pohrebe chodí, hľadá ho medzi ľuďmi a pýta sa naňho. Otec a Rudo, jeho brat, ležia v hroboch vedľa svojho otca, jeden z jednej a druhý z druhej strany, pokračuje v rozprávaní. Ja počúvam a pritom rozmýšľam, či išlo o veľkorysosť vrahov, keď synom dovolili vykopať si hroby vedľa otca. Skôr si myslím, že chceli len znásobiť krutosť svojho skutku a bolesť a smútok, ťažobu. Aj hroby by už bolo treba opraviť, dodáva nakoniec, a ja sa viac nepýtam. Viem, spomienky bolia.
Ešte mi podá dve kópie fotografií a papierik s ich menami a dátumom narodenia a smrti.
A so slovami: tu je to napísané, položí na stôl poznámky, ktoré si opísala z Pamätnej knihy obce Cimenná. Pri roku 1944 čítam text, ktorý kronikár zaznamenal takto:
„V roku 1944 29. novembra v časnom ráne prišli do našej obce v nemeckej uniforme oblečení vojaci v počte asi 120 mužov, ktorí asi 100 metrov pred našou dedinou zostali stáť. Jedna časť obliehala dedinu a druhá čakala na znamenie. Keď už dedina bola obsadená, na znamenie výstrelu vojaci vtrhli do dediny, kde sa rozišli po domoch, a krikom a bitím palicami a fackovaním zaháňali ľudí zo spánku, neľutujúc ani malých detí, ani starcov. Všetko sa hrnulo hore dedinou na dvor vládneho komisára Michala Danku, ktorého tiež zo spánku zohnali a fackovaním ho vyhnali medzi nás. Niektorí mu prehrabali všetky papiere v jeho byte a potom dom zapálili. Potom všetkých chlapov odtiaľ hnali dole dedinou na dvor Jána Lagina, kde si vyvolili Orst komando a hneď nastalo pálenie domov a rabovanie. Domy zapálili Štefanovi Margolienovi staršiemu, Michalovi Dankovi, Jozefovi Mihálikovi, Jánovi Kajanovi, Gustovi Scherovi, Štefanovi Margolienovi a dve stodoly. Všetkých chlapov, čo boli, dohnali na dvor Jána Lagina, nechali stáť na dvore, kde voľaktorých povyzúvali, a tak museli stáť v blate bosí a odtiaľ boli volaní po jednom do bytu Jána Lagina, kde boli vyšetrovaní.
Vyšetrovanie bolo hrozné, každého sa pýtali, či vozil a či podporoval partizánov, keď povedal, že áno, tak ho bili na zábit, keď povedal, že nie, aj tak bili ešte viac. Medzitým, čo chlapov vyšetrovali a bili, druhí zase rabovali všetko, čo sa im hodilo, a čo sa im nehodilo, tak zničili. Vyšetrovanie trvalo od rána do 3. hodiny poobede. Pri vyšetrovaní z bytu Jána Lagina bol vyvedený František Lagin za stodolu a tam bol zabitý. Tak isto bol vyvedený aj Ján Kajan a bol vovedený do jeho vlastného bytu a tam bol zabitý a upálený. Našli sa z neho iba kosti. Michal Danko jako tedajší vládny komisár, Jozef Mihálik a jeho mladší brat Rudolf Mihálik boli tiež zobratí, a keď už neboli ani na obraz človeka podobní, boli hnatí vojakmi a dali im do rúk rýle, dohnali ich na cintorín, kde im kázali, aby si kopali jamy a tam boli postrieľaní a usmrtení. Jozef Chudý, ktorý len predtým ten deň prišiel domov zo služby, bol vo vlastnom byte zabitý.
Tak Danko Michal, Lagin František, Mihálik Jozef, Mihálik Rudolf, Kajan Ján, Chudý Jozef boli zo spánku zobratí od svojich rodín zdraví a viac sa živí nevrátili. Ostatní chlapi, vyjmúc školských detí a žien, boli zobratí do Dolných Držkoviec do školy a tam boli pod strážou až do rána. Odtiaľ boli hnatí na Dubodiel. Tam boli chlapi hnatí do pajty, kde aj nocovali, zima a strach každého triasla. Strážení vojakmi boli tak, že žiaden utiecť nemohol. Šťastného rána sme sa dožili, hladní, smädní sme boli. Nebyť Doktora Petra, nik sa o nás nestaral a Fešter Tajmer a Obst Mišo, tí zachránili životy tým, ktorí neboli zabití doma, lebo by boli bývali odvezení na Brezinu do Trenčína (Od októbra1944 do apríla 1945 tu fašisti popravili 69 ľudí - poznámka autorky).
Doktor Peter doniesol večer kabáty chlapom, aby sa zakryli, a ráno teplý čaj na občerstvenie. A Fešter Tajmer sa prihovoril za chlapov z Cimennej, že nakoľko ich pozná, že sú všetci statoční a že žiaden nebol partizán a na jeho slová boli chlapi prepustení domov. Domov sa vrátili 30. novembra v sobotu, kde našli iba vyrabované domy a 6 mŕtvol, ktoré nemal kto pochovať. V našej obci bolo 13 párov koní, 12 párov bolo zobraté, a viac kusov rožného dobytka bolo tu zabité, takže odvtedy je naša obec okyptená a zdemolovaná.
Viacerí roľníci ešte ani dodnes nemajú záprahov. Na dolnom konci dediny bol postavený pomník na pamiatku padlých občanov. Náklad pomníka stál 12 060 Kčs, ktoré peniaze si sami občania zložili, to bolo roku 1946. Tak isto bol postavený kríž na Vlčích jamách podľa cesty.“ Tu záznam končí.
Ja už len dopoviem, že dnes si Cimenná žije svoj pokojný život. Ľudia sú tu rovnako dobrí ako ich dedovia, ktorí v Povstaní pomáhali partizánom a zaplatili za to životom. Ich potomkovia nezabudli. Keď kráčajú okolo pomníka, zastavia sa a venujú im tichú spomienku a modlitbu.
Pomník obetiam SNP v Cimennej
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou