V trinástich znásilnená

Foto: text

Bánovce nad Bebravou 11.02.2020 (Skolske.sk)

My ľudia sme už raz takí, robíme sudcov bez toho, že by sme o prípade čosi vedeli. Čo na tom,  že pošpiníme človeka, ktorý sa stal obeťou.

Spomínam si na medializovanú správu o znásilnení trinásťročnej školáčky. Hoci sa podobné prípady stávajú často, z rozličných dôvodov na verejnosť nepreniknú. Ja poznám dve také dievčence, ale nemala som odvahu ísť za nimi a pýtať sa.  Nebolo by to ani dobre, veď zažili traumu, z akej sa človek dlho spamätáva. Obidve sú už vydaté a majú deti.

Žijú medzi nami. Násilníci a ľudia s rôznymi poruchami. Na čele to ale nemajú napísané a často o nich nevie ani najbližšie okolie. Až keď sa to stane. Pritom niekedy ani nemusí ísť o defekty, stačí viac si vypiť a človek stratí kontrolu sám nad sebou. A priznajme, že v spoločnosti, kde sa pije, pijú aj dievčatá. Správajú sa vyzývavo a pripité sú ľahkou korisťou sexuálnych násilníkov.

Rozprávala som sa s mladým mužom, ktorý za znásilnenie sedel vo vyšetrovacej väzbe. Poznám ho, zdá sa mi citovo nevyzretý a dosť pojašený, ale dievčatá priťahuje. Svoj delikt mi vyrozprával takto: „Chodil som na týždňovky a vtedy som robil v dedine blízko Bratislavy. Zoznámili sme sa na diskotéke. Tancovali sme, vypili sme si a potom sa to stalo. A doma som mal frajerku. Obidvaja sme to chceli, a keď sme vytriezveli, udala ma za znásilnenie. Mal som z práce poškriabané ruky, policajti jej uverili a obuškami ma prinútili priznať sa. Tri mesiace som sedel v Justičáku. Potom ma pre nedostatok dôkazov prepustili. Keby som mal  ten rozum, čo mám teraz, nič z toho by sa nestalo.“
Znásilnenie a tehotenstvo mladých dievčat je ešte stále tabu, no prípadov, kedy k tomu dochádza, je dosť. A nie iba v sociálne slabých rodinách. Je to aktuálny problém, o ktorom treba hovoriť.
O rozhovor som preto  požiadala psychologičku Luciu  Roštekovú

Stretli  ste sa vo svojej psychologickej praxi so znásilnením?

Zatiaľ nie. Malo by byť samozrejmosťou, že znásilnená žena podá trestné oznámenie na násilníka. Ale keďže ide o hrubý zásah do jej intimity, nie je jednoduché odhodlať sa po takej traume zájsť na políciu a opísať dopodrobna danú situáciu cudzím ľuďom, často práve mužom - žena zväčša musí navštíviť lekára a buď ten, alebo priamo policajt odporučí klinického psychológa alebo psychiatra, prípadne iného odborníka, ktorý sa takémuto poradenstvu a prípadom profesionálne venuje.

Čo prežívajú znásilnené dievčatá?

Znásilnenie spôsobuje ťažkú traumu na celý život. Je to niečo, s čím sa nedá len tak vyrovnať. Navyše, aj najbližší majú pochopenie často len na krátky čas, potom naliehajú na zaradenie sa do bežného každodenného života. Ak po znásilnení nasleduje tehotenstvo, je situácia ešte komplikovanejšia. Pocitov je veľa, najvýraznejšie sú pocity bezmocnosti, hanby, potupy a poníženia, hnev. Dievča či žena si začne prisudzovať časť viny, aj keď žiadna žena nemôže nijakým spôsobom za to, že bola znásilnená, a nikto by jej za to ani prisudzovať vinu nemal. Pravda je, že pri dokazovaní ide o svedectvo proti svedectvu, hlavne ak na tele nenesie žiadne ďalšie znaky, ako škrabance či modriny. To by však nikdy nemalo byť dôkazom, že akt bol vykonaný proti jej vôli. Ako v úvode spomínate pána, čo si odsedel tri mesiace v Justičáku - bol pripitý, ktovie do akej miery, a tak je možné, že správanie svojej vtedajšej partnerky si vysvetlil inak, pretože tak veľmi túžil po sexe, že prestal vnímať, že ona si to neželá.

Je sexuálny násilník chorý človek?

Nemusí byť psychicky chorý, vo väčšine prípadov znásilnení ani nie je. Väčšina z nich sa totižto, bohužiaľ, odohráva v prostredí ženám známom, väčšina násilníkov sú ženám známi muži, od ktorých by takéto správanie neočakávali. Sú to členovia rodín, bližší či menej blízki priatelia, alebo známi priateľov. Zväčša strácajú kontrolu nad svojím správaním vplyvom omamnej látky a vtedy ani nepredpokladajú, že by ich žena mohla udať, pretože celú situáciu vnímajú nadľahčene, aj keď sa žena očividne bráni, napokon povedia, že to sama chcela. 

Dajú sa vypozorovať jeho sexuálne chúťky?

Vôbec. Násilník môže byť spočiatku veľmi galantný, nenápadný, zdvorilý, ochotný napríklad pomôcť. Sú aj takí, ktorí sú nenápadní a násilnícke správanie by im nepripísalo ani najbližšie okolie. Sú muži, ktorí svoje sexuálne túžby, nazvime to takto romanticky, dávajú očividne najavo, ale neublížili by a naopak. Jednoducho, takéto správanie je zväčša nepredvídateľné.

Ako sa možno ubrániť pred sexuálnym násilím?

Medzi ľuďmi často dominuje názor, že žena, ktorá sa oblieka zvodne, ktorá je výrazne namaľovaná a rada sa chodí zabávať, prípadne si viac vypije, si koleduje o znásilnenie. Štatistiky však tento názor vyvracajú, navyše, toto presvedčenie presúva zodpovednosť za znásilnenie na samotnú obeť, čo spôsobuje ťažkosti s jej plnohodnotným návratom do bežného  života.
Prevenciou je vyhýbanie sa opusteným miestam nielen v noci, ale aj cez deň, ak sa takým miestam nedá vyhnúť, zabezpečiť si radšej sprievod. Ak prechádzame takýmto úsekom, pretelefonovať ho s niekým, koho informujeme, kadiaľ prechádzame (ten človek môže v prípade napadnutia zavolať políciu). Pozor si treba dávať aj pri spoločenských akciách, kde sa pije alkohol, neodchádzať z takejto akcie osamote, ale ani v sprievode málo/krátko známej osoby pod vplyvom alkoholu či inej omamnej látky. Muž pod vplyvom alkoholu si môže aj neutrálne gestá ženy vysvetliť ako zvádzanie či provokovanie, čím svoje správanie potom neprávom ospravedlňuje.
Ak už máme s násilníkom dočinenia, je viacero možností, ako sa brániť. Tie závisia od povahy situácie, od toho, či je násilník výrazne agresívny… Niekedy môže pomôcť aj nadviazanie komunikácie, čím viac, hoci nepodstatných informácií o sebe podáme, tým menej neznámou pre neho sme, čo ho môže “odzbrojiť”. Vo všeobecnosti platí, že priamy pohľad do tváre násilníka výrazne zvyšuje šance na úspech obete (riziko identifikácie násilníka, ale aj prejav húževnatosti obete), násilník spoznáva, že obeť nie je až taká bezbranná. Niekedy môže pomôcť oznámenie pohlavnej choroby (uveriteľným spôsobom). Pokiaľ je to ešte možné, utekať do známeho cieľa, kričať čo najhlasnejšie, ak je možnosť udrieť ho čo najväčšou silou - najlepšie do slabín alebo do tváre, do oka, do čo najzraniteľnejšieho miesta, čo ho aspoň na chvíľu zdrží. Niekedy je však príliš veľká snaha brániť sa zbytočná, resp. môže vyvolať ešte väčšiu agresiu násilníka, čo nemusí skončiť dobre. Ak je násilník brutálny, treba si chrániť aspoň hlavu a tvár. Ak je možnosť “využiť” hryzenie, zahryznutie do akýchkoľvek častí tela násilníka, treba tak urobiť čo s najväčšou vervou a silou, pamätať pri tom, že ide o boj, kto z koho - ak neublížim ja, bude ublížené mne.
V akejkoľvek situácii platí, že obozretnosť a opatrnosť má byť na prvom mieste. Násilníci si nevyberajú podľa veku, krásy, typu oblečenia či akéhokoľvek iného podobného parametra. Pre násilníka je podstatné, že sa mu žena v danej chvíli zdá dostatočne bezbranná a dosiahnuteľná.

Zo života poznáme prípady tehotenstva dievčat, ktoré navštevujú základnú alebo strednú školu. A nemusí ísť len o znásilnenie, nemusí ísť ani o sex z lásky. Kde sa stala chyba, vo výchove?

​​​​​​​Pri takýchto situáciách sa nedá vždy hovoriť o chybe vo výchove. Dievčatá neželane otehotnejú vo veku, kedy sa snažia osamostatniť od rodičov. Myslím tým psychické osamostatnenie. Majú iné názory než rodičia, obdobie dospievania si vyžaduje aj istý typ vzdoru a tým môže byť aj neposlúchnutie dobrých rád rodičov, akoby predčasnou sexuálnou aktivitou chceli rodičovi niečo dokázať.

Akú osvetu v tomto smere robia poradenské centrá?

Poradenské centrá ponúkajú každoročne základným aj stredným školám besedy a prednášky na tému výchovy k manželstvu a rodičovstvu, a teda aj sexuálnej výchovy. Besedy aj prednášky sú  pripravené primerane každej vekovej kategórii žiakov a študentov, vedené sú rôznymi formami, je tam vždy možnosť položenia anonymných otázok, ktoré sa zodpovedajú pred celým kolektívom. Upozorňujem, že pred každou aktivitou poradne si triedny učiteľ pýta súhlas rodiča s účasťou jeho dieťaťa na danej prednáške či besede, rodič nemusí s účasťou dieťaťa súhlasiť. Okrem toho majú školy možnosť zavolať si na prednášku aj odborníkov zo zdravotníctva kontaktovaním príslušného regionálneho úradu verejného zdravotníctva a ich poradne zdravia. Nie sme prizvaní do každého kolektívu, a ak by sme aj boli, predsa len je to spôsob hromadného poradenstva a táto oblasť si vyžaduje aj rozhovor medzi štyrmi očami, takže je jednoznačne na rodičovi, ako a v akom veku objasní svojmu dospievajúcemu dieťaťu oblasť ľudskej sexuality. Treba pamätať na to, že dnes sú deťom prístupné akékoľvek informácie a bez sprievodu spoľahlivej osoby (čím chcem vylúčiť rovesníkov, resp. o málo starších kamarátov), sa tie správne a podstatné informácie nedozvie. A nie je to téma na jeden rozhovor, oblasť sexuality, partnerských vzťahov, manželstva, rodičovstva by mala byť v rodinách prediskutovávaná priebežne podľa aktuálnych problémov dieťaťa. Je to veľmi citlivá a hlboko intímna téma, no treba si zvážiť, akému riziku deti vystavujeme, keď zostane premlčaná v zmysle “ani nám nikto nič nemusel hovoriť a zistili sme, ako sa veci majú”. Radšej sa o rozhovor viackrát pokúšať a premôcť potomkov aj vlastný ostych, než to nechať tak.

Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou