Strč prst skrz krk,  no o ani nie minútu...

Foto: TASR

Bánovce nad Bebravou 04.02.2020 (Skolske.sk)

Možno ste si na ňom išli aj jazyk polámať, lebo je to známy jazykolam. Ľudia, ktorí robia s hovoreným slovom, ho používajú  na rozcvičenie jazyka. To druhé som započula  v televíznom spravodajstve. Prečo ma zaujalo?  A čo majú obidve spoločné?

Na prvý pohľad nič. Ale keď si ich nahlas vyslovíme, zistíme, že tak ako jazykolam strč prst skrz krk, aj spojenie slov  no o ani nie minútu sa vyslovuje ťažko . A rovnako ťažko idú obidve aj do ucha. Hovoríme tomu kakofónia alebo neľubozvuk. Vzniká vtedy, ak v slove alebo vo vete tesne za sebou nasledujú spoluhlásky alebo samohlásky: hrdý, prst, hrsť, trdlo, zhltli, a o akej,  i o iných, no o ani...

Ak sa chcel moderátor spravodajstva tomu vyhnúť, mohol použiť iný slovosled: no ani nie o minútu; aj by sa to ľahšie hovorilo, aj uchu by sa lepšie počúvalo, aj význam by ostal rovnaký. No a napokon by to bolo aj správne, lebo predložky zvyčajne stoja pred podstatným menom, zámenom, číslovkou alebo prídavným menom, ktoré rozvíja podstatné meno (o významných osobnostiach). Platí to aj o spodstatnených tvaroch: Hovorili sme o našich. Čakali sme na siedmich.  O šiestej vstávame.

Opakom kakofónie je eufónia – ľubozvuk. Počúva sa príjemne a vyslovuje ľahko. Ľubozvuk dosiahneme pravidelným  opakovaním samohlások (nie však tesne za sebou).  Využíva sa najmä v poézii a ľudovej slovesnosti: Anička, dušička, nekašli;  zelená sa bučina, spevom hučí dolina; ta ma, mamka, ta ma, kde ja budem sama; jeden kováč koňa kuje, koľko klincov potrebuje...

​​​​​​​Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou