Ak by sme držali minútu ticha za každú obeť holokaustu, boli by sme ticho 11 rokov a 6 mesiacov
Tieto slová vyslovil moderátor na konci relácie Pozrime sa na to. Hovorilo sa o holokauste. A nielen to.
Bánovce nad Bebravou 22.01.2020 (Skolske.sk)
Nezvyknem písať o tom, čím nás kŕmi televízia. Dnes urobím výnimku a poviem aj prečo. Ak týmto príspevkom otvorím oči čo i len jednému človeku, budem rada.
Tak sa teda na to pozrime.
Témou televíznej relácie bol holokaust a súčasné narastanie fašistických nálad medzi mladými ľuďmi. Reč prišla aj na vandalizmus na židovských cintorínoch a na šírenie nenávisti na sociálnych sieťach. Aj preto boli hosťami ľudia, čo mali k tomu čo povedať: študent, autor projektu Mladí proti fašizmu, riaditeľka združenia Post Bellum, ktoré pôsobí v oblasti výchovy a vzdelávania, a historik z Múzea holokaustu v Seredi.
Najzaujímavejším hosťom bol Pavol Kučera, muž, ktorý prežil holokaust. Samozrejme, že jeho rozprávanie ma najviac zaujalo.
Nepamätá si na všetko, čo sa okolo neho dialo, ale na niektoré udalosti si spomína. Pamätá si, ako jeden gardista zo Žiliny dostal chuť na mamin klavír a na ich rádio. A spomína si aj na to, ako sa potom z dedinky Borčice na Považí presťahovali do Bratislavy, kde im dobrí ľudia poskytli úkryt. Nebyť istej slečny, ktorá ich prezradila, jej meno nechcel povedať, v rodine pána Stacha na Zelenej ulici mohli možno prežiť. Zobrali ich na gestapo. Jeho ani mamu nemučili, ale otca a ich záchrancu dobili na nepoznanie. Pamätá si, ako ich potom odviezli do koncentráku, ako sa potešili, keď zistili, že transport nesmeruje do Poľska, ako verili, že sa zachránia.
Foto: Deti ukazujú vytetované čísla na rukách oslobodzujúcim vojakom Reprofoto: TASR/EPA
Spolu s mamou sa ako šesťročný dostal do Bergen-Belsenu, tábora, v ktorom zomrela Anna Franková. „Márnica v tábore raz bola taká preplnená, že nechávali mŕtvych na hromade vonku. My sme sa tam ako deti hrali. Vtedy prišla esesáčka a vynadala našim mamám, prečo nás nechajú hrať sa pri kope mŕtvol.“ Pozerám sa do peknej tváre človeka, z ktorého vyžaruje pokoj a dobro. Nevidím na ňom ani záblesk zloby a nenávisti. Neustále pritom žmurká a nevie pochopiť, že medzi tými, ktorí zvelebujú Tisa a Slovenský štát, sú aj vysokoškolsky vzdelaní ľudia. „Načo bola môjmu otcovi výnimka, keď ho odviezli do Buchenwaldu, odkiaľ sa už nevrátil,“ hovorí so smútkom v hlase. A keď príde reč na to, kto za to môže, že mladí dnes podporujú fašizmus, odpovedá, že spoločnosť, politici. Ale aj cirkev, dodáva tichšie a s obavami, že si tým mnohých pohnevá. Na otázku, či na tom nesú svoj podiel viny aj učitelia dejepisu, odpovedá, že on mal dobrých učiteľov, ale sú aj takí, ktorí majú iné presvedčenie, a to sa potom prejaví aj v tom, ako a čo učia.
V relácii zazneli aj názory, s ktorými sa účastníci debaty v rozhovoroch s mladými ľuďmi bežne stretávajú: že tí, čo o holokauste hovoria, že si vymýšľajú, že holokaust, to sú len rozprávky, dokonca počuť aj hlasy, že môžeme byť radi, že Židia zahynuli, lebo že Židia boli zlí. A nie sú to len sfanatizovaní mladí ľudia, ktorí tak hovoria.
A čo na to pán Kučera? Ako by ich presvedčil, že sa mýlia?
„Neprajem nikomu nič zlé, ale tých, čo hovoria, že sú to rozprávky, by som ta na týždeň poslal.“
Súvisiace články:
O fašistických zverstvách v Závade pod Čiernym vrchom a v Kšinnej
Príbeh židovských detí a Paťa Krbeša
Veľmi pekne Vám ďakujem, pani profesorka, za všetky Vaše články
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou